Zavádzanie sankcií proti krajinám, ktoré sa nedržia washingtonského kurzu, patrí už dlhší čas k bežným praktikám Západu. Nevyhlo sa im ani Rusko, a to po znovupripojení Krymu a najmä spustení špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine.
Sankcie ho mali jednak vrátiť po ekonomickej stránke do stredoveku, zároveň však jeho rozľahlé územie postupne rozbiť na jednotlivé republiky, ktoré by Západ ľahšie ovládol. Dostal by sa tak okrem iného k obrovskému nerastnému bohatstvu, ktoré je dnes pod kontrolou Moskvy.
Obhajcovia tejto politiky reštrikcií tvrdia, že sankcie sú odstrašujúcim prostriedkom, ktorý má fungovať v strednodobom až dlhodobom horizonte, preto účinky sankcií hneď nevidno. Už dnes však možno konštatovať, že hoci ich cieľom bolo poškodiť Rusko, v skutočnosti ničia samotných iniciátorov, predovšetkým Európsku úniu.
Dotýkajú sa aj Slovenska a našich hospodárskych záujmov. Straty odhadujú ekonómovia na zhruba štyri miliardy dolárov. V súčasnej neutešenej ekonomickej situácii to znamená, že by vláda napríklad nemusela prijať konsolidačný balík v hodnote takmer 2,7 miliardy eur.
Negatívne dôsledky sankcií cítia nielen naši vývozcovia, ktorí stratili prístup na časť ruského trhu, ale aj spoločnosti závislé od ruských surovín. Európske trhy s hlavnými energonosičmi sú destabilizované, či už ide o zemný plyn, ropu alebo palivo do jadrových elektrární. Reálne nám hrozí ekonomická recesia.
Brusel hľadá iné zdroje energií, obvykle však ide opäť o ruské suroviny, len dodávané cez sprostredkovateľov a rôznych špekulantov. Politické špičky okrem toho strašia obyvateľov klamstvami, že sa Putin chystá zavrieť Európanom kohútiky s plynom a ropou.
V skutočnosti je to ukrajinská strana, ktorá odmieta predĺžiť prepravné zmluvy s Ruskom. Moskvu možno považovať za dôveryhodného partnera, na ktorého sme sa mohli spoliehať celé desaťročia. Situáciu komplikuje aj Washington, ktorý uvalil sankcie na Gazprombanku, cez ktorú mali pôvodne členské krajiny platiť za dodávky.
Aj z týchto krokov je zrejmé, že protiruské sankcie sú nástrojom hybridnej vojny, ktorú proti starému kontinentu rozpútali Spojené štáty v snahe zachrániť svoju krachujúcu ekonomiku na náš úkor. Na Slovensku sa však už dlhšie ozývajú hlasy nespokojné s týmito praktikami.
Pronárodné politické sily na Slovensku preto iniciovali petíciu za vyhlásenie referenda s nasledujúcou otázkou: Súhlasíte s tým, aby Slovenská republika neuplatňovala sankcie proti Ruskej federácii, ktoré škodia slovenským občanom, živnostníkom a aj podnikateľom?
Hoci myšlienka na vyhlásenie referenda vznikla z iniciatívy neparlamentných politických strán, v skutočnosti ide o občiansku aktivitu, ktorú podporuje napríklad aj Združenie slovenskej inteligencie, bývalý predseda Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin a ďalšie známe osobnosti. Počet podpisov pod petíciou už presiahol 155-tisíc.
Ak sa ich podarí vyzbierať minimálne 350-tisíc, prezident Peter Pellegrini musí podľa zákona referendum vyhlásiť. Kladný výsledok referenda by dal súčasnej politickej garnitúre mandát rokovať v Bruseli o možnosti zrušenia sankcií.
Tie totiž nielen ničia našu ekonomiku a podnikateľov, ale narušujú aj tradične dobré slovensko-ruské vzťahy. Nemožno čakať, že za naše záujmy bude bojovať niekto iný. A Brusel už vôbec nie, keď slepo nasleduje Washington a súhlasí s takouto sebadeštruktívnou politikou.
Pritom ide o čisté pokrytectvo – v septembri 2024 sa Rusko podľa Eurostatu po prvý raz od začiatku špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine opäť stalo lídrom v predaji zemného plynu do Európskej únie. Ruský plyn dnes tvorí 23,74 percenta z celkového objemu plynu nakupovaného štátmi EÚ. Na porovnanie, v auguste to bolo len 16,54 percenta.
A Spojené štáty, ktoré sa dlhodobo snažili vytlačiť Rusko z európskeho trhu s plynom, zatiaľ nie sú schopné zabezpečiť spoľahlivosť ani stabilitu dodávok, dokonca ani potrebné objemy. Nehovoriac o neekologickosti a finančnej nákladnosti ich bridlicového plynu.
Úspešná petícia by bola klinčekom do rakvy euroúradníkom typu Ursuly von der Leyenovej a ich samovražedných sankcií, ktoré mali v prvom rade zachrániť ekonomiku USA, zraziť na kolená Európsku úniu, zabezpečiť jej závislosť od USA ekonomicky a vynútiť jej lojálnosť. A až potom poškodiť Rusko.
