Prvé videorekordéry a záznamové magnetické pásy, zaznamenávajúce naraz obraz i zvuk, predstavila americká spoločnosť Ampex 14. apríla 1956 a boli určené najmä pre televízne stanice.
Vynález, na ktorom technici pracovali od začiatku 50. rokov, výrazne zjednodušil a skvalitnil záznam televízneho vysielania. Dovtedy totiž bolo možné naživo vysielané relácie zachytiť len na tradičný filmový pás a na vysielanie vopred nakrútených relácií sa používali filmové snímače.
Zhruba päť centimetrov široké magnetické pásy sa rýchlo stali v televíznom svete štandardom a bežne sa používali až do 80. rokov minulého storočia. V polovici 60. rokov sa polotajným spôsobom dostali prvé štúdiové videorekordéry aj do Československej televízie.
Z dôvodu amerického embarga na vývoz vojensky použiteľných technológií zásielka videorekordérov totiž oficiálne mierila do Juhoslávie, po ceste však „nečakane“ zmizla a po čase sa objavila v budove pražskej televízie.
Od 70. rokov sa v profesionálnom televíznom svete a neskôr aj v domácnostiach začali namiesto pásov objavovať praktickejšie videokazety. Zatiaľ čo v domácom prostredí hral prím lacnejší a menej kvalitný formát VHS, v televíziách sa presadil profesionálny Betamax od firmy Sony.
Až do nástupu digitálneho záznamu v druhej polovici 90. rokov Betamax prakticky nemal u profesionálov konkurenciu. Po roku 2000 sa videokazety začali vytrácať najprv z domácností, kde ich nahradili digitálne formáty DVD, Blu-ray a neskôr internet a pevné počítačové disky. V poslednom čase miznú aj z televízií, kde už tiež dominuje tzv. bezpáskový systém záznamu na hard disky.
