Európska komisia v minulosti kritizovala spôsob, akým Slovensko chráni domácich farmárov. Novým členským štátom totiž určila prechodné obdobie na to, aby svoju legislatívu v oblasti nadobúdania poľnohospodárskej pôdy dala do súladu s právnymi predpismi únie.
Ani po uplynutí desaťročnej lehoty však Slovensko, Maďarsko, Litva či Lotyšsko príslušné zákony neupravili. Naopak, krajiny schválili nové úpravy, aby svoju pôdu chránili aj naďalej. Európska komisia si však niektoré naše predpisy vysvetľovala ako obmedzenie voľného pohybu kapitálu a slobody usadenia sa.
Za obmedzenie predaja pôdy zahraničným vlastníkom nám hrozila žaloba na Európskom súde, a tak naše ministerstvo pôdohospodárstva ustúpilo. Slovensko pod tlakom Bruselu zmenilo zákon, obmedzujúci predaj pôdy zahraničným vlastníkom.
Podľa dovtedajšej legislatívy sa musel záujemca o pôdu minimálne tri roky venovať poľnohospodárstvu a podmienkou bol aj desaťročný trvalý pobyt na Slovensku. Od vyžadovania desaťročného trvalého pobytu sa však po úprave upustilo. Ďalšie zmeny sa týkali administratívneho zjednodušenia a zlepšenia prístupu aktívnych poľnohospodárov k pôde.
Cudzinci však bez problémov roky obchádzali platné zákony tým, že si u nás založili spoločnosť s ručením obmedzeným a pôdu kúpili jej prostredníctvom. Naša poľnohospodárska pôda tak patrí Dánom alebo Holanďanom, ktorým naši farmári po finančnej stránke nedokážu konkurovať.
Dnes prakticky nikto nevie, koľko pôdy u nás vlastnia cudzinci. Neexistuje totiž nijaký oficiálny register, evidencia ani kataster nehnuteľností, ktorý by obsahoval informácie o pôvode vlastníka.
