V 19. storočí trpel Londýn – a nielen on – zlou dopravnou situáciou. Návštevníci mesta sa vlakom dostali len na jeho okraj a tam museli presadnúť do kočiarov ťahaných koňmi. Tým menej majetným nezostávalo nič iné, ako sa do cieľa svojej cesty ďalej vydať pešo.
Železničná stanica stála príliš ďaleko od centra, pretože pôvodní obyvatelia s obrovským železničným rozmachom jednoducho nerátali. S hustnúcou dopravou sa z cestovania stalo doslova utrpenie. Početné kolóny na cestách sa nepáčili obyvateľom mesta, predovšetkým však tamojším podnikateľom, ktorí pre zlú plynulosť dopravy nedosahovali predpokladané zisky.
Kolabujúca doprava potrebovala zásadné riešenie – nikto však nevedel, aké. Aj keď sa postupne objavilo veľa návrhov a riešení, týkajúcich sa pokračovania výstavby železničných tratí, všetky boli zamietnuté ako neuskutočniteľné.
Zrovnané so zemou
Ako zázrak z neba o niekoľko desiatok rokov neskôr prišiel nápad postaviť podzemnú železnicu. Hlavným iniciátorom vytvorenia podzemného systému bol právny zástupca mesta Charles Pearson (1793 – 1862). Práve on presvedčil mestskú korporáciu uvoľniť nemalé prostriedky na obrovský projekt.
PRÁCE NA VÝSTAVBE PRVEJ PODZEMNEJ DRÁHY NA SVETE SA SPUSTILI V ROKU 1860, PRIČOM PÔVODNÉ PLÁNY RÁTALI LEN S ÚSEKOM DLHÝM NECELÝCH 5 KILOMETROV, VEDÚCIM Z PADDINGTONU DO FARRINGDON STREET.
Priekopu zvyčajne vyhĺbili v strede vozovky, po bokoch postavili tehlové steny a na dno položili železničné koľaje. Celú priekopu nakoniec zastrešili tehlovou klenbou, zasypali a navrchu vybudovali cestu.
Stavbe padlo za obeť takmer tisíc domov – jednoducho ich zrovnali so zemou. Najväčším nepriateľom pracujúcich nádenníkov bolo vodovodné potrubie a kanalizácia. Ani pri najväčšej opatrnosti sa nevyhli mnohým nehodám, spôsobujúcim zaplavenie niektorých úsekov.
Všetky problémy však prekonali a 9. januára 1863 sa prvá podzemná železnica na svete dočkala slávnostného otvorenia. Pozvali naň železničných manažérov, členov parlamentu, zástupcov mesta i premiéra. Lord Palmerston pozvanie ironicky odmietol s tým, že vo svojich 79 rokoch by rád zostal nad zemou tak dlho, ako to len bude možné.
V Paddingtone napokon do dvoch parných vlakových súprav nastúpilo zhruba 600 najváženejších hostí a odviezli sa až na stanicu Farringdon Street Station. Na konci historicky prvej cesty bola pripravená veľká hostina a rečníci v prejavoch pamätali aj na Charlesa Pearsona, ktorý sa slávnostného otvorenia nedočkal. Zomrel niekoľko mesiacov pred zavŕšením stavby.
Veľký strojársky triumf
Nasledujúci deň ráno bola linka otvorená pre verejnosť. Počas sobotňajšieho dňa zažili stanice nával vyše 30-tisíc zvedavcov. Hoci prvú podzemnú železnicu zosmiešnila nejedna kabaretná hra, v skutočnosti znamenala pre obyvateľov Londýna, ale aj pre ľudstvo ako také obrovský úspech. Denník The Times ju označil za „veľký strojársky triumf“.
POČAS PRVÉHO ROKU PREVÁDZKY PREPRAVILO LONDÝNSKE METRO VYŠE 9 MILIÓNOV CESTUJÚCICH A ICH POČET SA POSTUPNE ZVYŠOVAL.
V ďalších dvoch rokoch sa trasa predĺžila ďalej na východ do mesta Moorgate a v opačnom smere na Hammersmith. Obyvatelia mesta sa však onedlho začali sťažovať na všadeprítomný dym. Ostré sťažnosti nakoniec vyvolali zásadnú zmenu: parné vlaky nahradili elektrickými.
Prvá podzemná elektrická železnica bola v Londýne otvorená v roku 1890. Išlo o vôbec prvú linku, nazývanú Tube – čiže rúra, trubka. Nielen pravidelné a pohodlné dopravné spojenie spôsobilo, že sa Londýn začal pozvoľna rozrastať do všetkých strán.
Linky podzemného metra nie vždy slúžili len na prepravu. Počas 1. i 2. svetovej vojny našli v ich útrobách útočisko tisíce Londýnčanov, keďže tieto priestory boli považované za najbezpečnejšie v meste. Medzi obyčajnými ľuďmi sa v podzemí skrývali aj vplyvní podnikatelia, ktorí mali nárok na tie najlepšie miesta.
Počas častých náletov dostávali ľudia v metre teplé jedlo a čaj. Priestory podzemnej železnice sa však využívali aj ako továrne na výrobu lietadiel alebo na úkryt vzácnych predmetov z Britského múzea.
