Hoci človek nie je jediný tvor, ktorý si sem-tam rád zazíva, patrí medzi niekoľko jedinečných živočíchov, ktoré sú náchylné k zívaniu vždy, keď vidia zívať niekoho iného. Okrem ľudí majú tento zvyk napríklad aj psy.
Hoci sa vedci dlhý čas domnievali, že ľudia zívajú z nedostatku spánku, výskumy poukazujú skôr na to, že zívanie sa spája s ľudskou povahou. Zívanie môže byť znakom toho, že rozumiete nálade iných ľudí tak, ako to je aj pri smiechu alebo plači, ktorý vo vás vyvoláva totožnú emóciu ako u druhého človeka.
Vedcom sa podarilo dokázať, že deti, ktoré ešte nedosiahli štvrtý rok života, nezívajú vtedy, keď to vidia robiť niekoho iného. Pravdepodobne za to môže skutočnosť, že malým deťom sa cit pre empatiu vyvíja najskôr vo štvrtom roku veku.
Štúdie tiež zaznamenali, že deti postihnuté autizmom môžu mať problémy s empatiou a v dôsledku toho nezívajú pri pohľade na cudzie zívanie. Rovnako ľudia s niektorými psychopatickými črtami majú problém cítiť empatiu, a teda je menej pravdepodobné, že by sa dokázali zívaním nakaziť.
Podľa inej teórie je nákazlivosť zívania naším pradávnym inštinktom, ktorý našim predkom pomáhal vyhnúť sa nebezpečenstvu. Štúdie však poukazujú aj na spojitosť medzi nákazlivým zívaním a vekom. Podľa štúdie publikovanej vo vedeckom časopise Plos One majú ľudia mladší ako 25 rokov až o vyše 20 percent vyššiu šancu „nakaziť“ sa zívaním niekoho iného, ako ľudia po dvadsaťpäťke.
