Lajčákovo MZV spustilo kampaň o NATO ako z čias studenej vojny

Slovenské ministerstvo zahraničných vecí spustilo informačnú kampaň s medzinárodným dosahom „Slovensko je NATO, my sme NATO“ (Slovakia is NATO, We Are NATO), v ktorej prostredníctvom krátkych videí na spôsob volebných spotov politických strán presviedča občanov, že Severoatlantická aliancia je zárukou mieru a jedinou alternatívou našej bezpečnosti. Podobná kampaň prebieha aj v ďalších piatich členských krajinách NATO.

V znamení klamstva
V spote memoruje svoje propagandistické slogany komparz zastupujúci radových občanov i príslušníkov tzv. styčného tímu pre integráciu síl NATO (NFIU). Nechýbajú ani zástupcovia domácej vojenskej profesie v osobe mladej vojačky či dôstojníka slovenskej armády. Všetkým je jasné, že „keď chceme ochrániť naše rodiny, naše deti, je nevyhnutné byť súčasťou NATO.“ Lebo veď „niekto musí ochraňovať túto krajinu.“

Paradoxom týchto už na pohľad klamlivých hesiel (mimochodom v obrátenom garde známych z čias Varšavskej zmluvy) je fakt, že jednotky našej NATO-armády momentálne ochraňujú slovenské rodiny vo vzdialenom Pobaltí, v blízkosti hraníc s Ruskom a ešte ďalej – na horúcej pôde Afganistanu.

Séria pilotných videí má podľa štátneho tajomníka MZV Ivana Korčoka motivovať ľudí proatlanticky a proeurópsky.

Videá majú zároveň upozorňovať na klamlivé, falošné informácie, skrátka odhaľovať a ukazovať prstom na hoaxy či fake news, ako by povedal známy proamerický aktivista Juraj Smatana, prípadne nositeľ vyznamenania Biela vrana Ján Benčík.

Kosovo, Krym a Majdan
Nuž, klamlivých informácií je v našej spoločnosti neúrekom. Napríklad o anexii Krymu a jednostrannom vyhlásení republiky Kosovo. Lebo aj o tom bude reč v pripravovaných ministerských spotoch. Je otázne ako sa zmocnia autori tejto neľahkej témy – lebo Kosovo je flagrantným príkladom porušenia medzinárodného práva a ignorovania rezolúcie Rady bezpečnosti OSN číslo 1 244, podľa ktorej má byť autonómna republika Kosovo súčasťou Srbska, čo bolo napokon zakotvené aj v srbskej ústave.

Rezolúcia, ktorú doteraz nikto nezrušil, bola prijatá takmer jednomyseľným hlasovaním po brutálnom bombardovaní Juhoslávie vojskami NATO. Kosovo ako štát vzniklo jednostranným odtrhnutím od Srbska (bez referenda) a v rozpore s medzinárodným právom.

Pričlenenie Krymu k Ruskej federácii malo celkom iné historické i politické pozadie ako vznik Kosova.

Reči o tom, že „anexia“ Krymu Ruskou federáciou je porušením povojnového usporiadania v Európe sú hlúposti pre naivných rusofóbov, lebo Krym bol ruský pred i po 2. svetovej vojne a Postupimská dohoda tento fakt nespochybnila.

O pričlenení k Rusku rozhodli Krymčania v referende. O tom, prečo sa ruskí obyvatelia polostrova aj ďalšie národnostné menšiny (okrem krymských Tatárov) rozhodli vyjadriť svoju vôľu v plebiscite, sa na Západe nepíše.

Pokusy o vytvorenie samostatného štátu boli na Kryme už po rozpade Sovietskeho zväzu, keď v máji 1992 prijal krymský parlament ústavu, v ktorej sa písalo, že Krym je samostatným štátom v spoločnom zväzku s Ukrajinou, že Krym má právo na suverenitu a sebaurčenie. Kyjev však so štatútom samostatnosti nesúhlasil a zmenil Krym na autonómnu republiku.

Po Majdane, s ktorým väčšina obyvateľov Krymu nesúhlasila, zavládol v Simferopole strach. Hrozilo, že ukrajinské špeciálne jednotky a Pravý sektor vtrhnú na Krym a spustí sa masaker ruského a neukrajinského obyvateľstva.

V tejto atmosfére s inou alternatívou sebazáchovy ako s pričlenením k Rusku Krymčania ani rátať nemohli. Ak teda platí starorímske Vox populi vox Dei aj v súčasnom medzinárodnom práve, potom Krymské referendum je v súlade s týmto právom.

Ale či sa to dozvieme v spotoch Lajčákovho ministerstva, financovaných z našich daní a vyrobených v kooperácii s RTVS, možno pochybovať práve tak, ako o nepresvedčivých heslách o NATO, vypožičaných ako barličky z čias studenej vojny.

Propagandistické video „Slovensko je NATO, my sme NATO“: