Švajčiarska spoločnosť Climeworks testuje v geotermálnej elektrárni Hellisheidi na Islande nový spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého. Špeciálne zariadenie tento plyn odsáva zo vzduchu a v zmesi s vodou ho odvádza pod zemský povrch do hĺbky 700 metrov, kde sa chemickou reakciou viaže na podložné horniny.
Z chemického hľadiska predstavuje vhodné podložie čadič. Zmes s ním pri vysokom tlaku a teplote dosahujúcej 70 stupňov Celzia po vtlačení do zeme reaguje a v pórovitom podloží sa mení na vápenec. Prekvapujúca je pritom najmä rýchlosť takéhoto procesu: 220 ton roztoku sa na vápenec premenilo za menej ako dva roky, pričom takto reagovalo až 95 percent emisií.
Podľa geochemika Martina Stuteho by bolo možné v čadiči izolovať všetky emisie vyprodukované človekom, CO2 však v takom prípade treba zachytávať a ukladať na inom mieste, čo je v súčasnosti problém. Emisie z bežných uhoľných elektrární sú totiž na rozdiel od islandských geotermálnych emisií omnoho špinavšie a ich zachytávanie je energeticky aj finančne náročnejšie.
Geotermálnu elektráreň Hellisheidi tak možno považovať za čistý zdroj energie, aj keď malé množstvo CO2 do atmosféry predsa len vypúšťa. Ako prvá elektráreň na svete má však zápornú uhlíkovú bilanciu. Podobné technológie začali vedci vyvíjať zhruba pred desiatimi rokmi a okrem spomínanej Climeworks sa nimi zaoberá aj kanadská firma Carbon Engineering a americká Global Thermostat.
Pilotná verzia technológie takzvaného priameho zachytávania vzduchu (direct air capture) zatiaľ funguje len v malom meradle, keďže systém v elektrárni Hellisheidi je len prototyp. Za rok dokáže eliminovať 50 ton oxidu uhličitého, čo predstavuje približne produkciu priemernej americkej domácnosti. Filtrácia CO2 zo vzduchu je momentálne nielen pomerne nákladná, ale aj časovo náročná.
