Na Zelenej Vode pri Novom Meste nad Váhom sa pri príležitosti 25. výročia vzniku druhej Slovenskej republiky uskutočnilo slávnostné zasadnutie tretej vlády Vladimíra Mečiara z rokov 1994 – 1998, ktorého sa zúčastnil expremiér i väčšina jej žijúcich členov. Po skončení podujatia bývalý vládny kabinet zverejnil vyhlásenie, v ktorom sa konštatuje, že projekt samostatnej Slovenskej republiky bol úspešný a tretia Mečiarova vláda k tomu významnou mierou napomohla.
“Upevnila mechanizmy fungovanie mladého štátu, výrazne posilnila hospodársky, sociálny a kultúrny status Slovenska, rozvinula jeho cestnú a energetickú infraštruktúru a vytvorila tak predpoklady pre vstup významných zahraničných investícií. Pritom udržala v rukách štátu vlastníctvo bánk, poisťovní a strategických sieťových odvetví.
Pretrvávajúca mediálna snaha klamstvami a polopravdami pošpiniť výsledky tejto vlády je svedectvom závisti a nenávisti ľudí, ktorí boli zväčša proti vzniku slovenskej štátnosti. Históriu a pamäť občanov však nemožno prekrúcať donekonečna,” píše sa vo vyhlásení vlády, ktorá neformálne zasadala po 20 rokoch od skončenia jej aktívneho pôsobenia.
“Naša vláda nastupovala po krátkom období v opozícii, keď druhý Mečiarov kabinet po zásahu prezidenta Michala Kováča nachvíľu vystriedala Moravčíkova vláda. Znovu sme nasadli do vlaku, ktorý rozbiehala garnitúra zakladajúca samostatný štát.
Kľúčovou úlohou bolo posilniť a dobudovať naštartované mechanizmy, dať republike novú rozvojovú trajektóriu, čiže dostať ju do fázy rastu po tom, ako v čase radikálnej Klausovej reformy padla výkonnosť ekonomiky o 25 percent,” povedal pre portál napalete.sk jeden z účastníkov zasadnutia, bývalý vicepremiér a minister financií Sergej Kozlík.
Ako pokračoval, prioritou pre vládu bola kompletná rekonštrukcia energetiky a vodného hospodárstva: spustenie stupňa Čunovo Vodného diela Gabčíkovo, výstavba Vodného diela Žilina, dva bloky jadrovej elektrárne Mochovce, rekonštrukcia elektrárne Nováky či jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice, ktorú však neskôr Dzurindova vláda predčasne odstavila.
Vláda tiež rozbehla výstavbu diaľnic a naštartovala bytovú výstavbu – odovzdávalo sa 20-tisíc bytov ročne. V stavebníctve pritom na rozdiel od súčasnosti pôsobili domáce stavebné firmy, využívajúce domáce výrobné kapacity a suroviny.
“Priemerný ekonomický rast sa pohyboval medzi 4 – 5 percentami a výrazne rástol ekonomický potenciál krajiny i jej sociálna úroveň – rast miezd a dôchodkov predstavoval okolo 20 percent, znížila sa nezamestnanosť, inflácia klesla z 13 na zhruba 3 – 4 percentá a bola stabilizovaná.
Napriek masívnym investíciám sme udržali zadlženosť štátu na úrovni 32 percent HDP bez toho, aby sa predali strategické podniky a sieťové odvetvia, ktorými si neskôr dzurindovci pri riešení zadlženosti pomohli. Dnes je zadlženosť 55 percent HDP,” pripomenul Kozlík.
Dodal, že vláda, v ktorej pôsobil, dofinancovala aj zdravotníctvo a poľnohospodárstvo, ktoré bolo vybudované ako strategické odvetvie. Ilustroval to faktom, že v obchodnej sieti bolo až 80 percent slovenských potravín, na rozdiel od dnešných 40 percent. Spomenul aj oblasť kultúry: bol prijatý jazykový zákon, vytvorili sa zdroje pre rozvoj filmovej kultúry – začali sa nakrúcať pôvodné slovenské filmy, v oblasti školstva sa na zmiešaných územiach podporovali slovenské malotriedky.
Vláda podľa neho vytvorila i priestor pre vstup investičného zahraničného kapitálu. Keď tretia Mečiarova vláda odovzdávala žezlo, závod Volkswagen v Bratislave vyrábal 200-tisíc áut ročne. Práve úspech nemeckej automobilky na Slovensku podľa Kozlíka neskôr otvoril dvere aj iným automobilkám a ďalším investorom zo zahraničia.
Sergej Kozlík sa dotkol aj otázky privatizácie na báze domácich vlastníkov, ktorá sa v spojitosti s daným obdobím dodnes negatívne medializuje. Zdôraznil, že za Mečiara bolo sprivatizovaných iba 16 percent majetku štátu, za zvyšných pravoľavých vlád až 84 percent vrátane bánk a sieťových odvetví, pričom majetok putoval predovšetkým do zahraničných rúk. Napriek tomu propaganda v podaní mainstreamových médií stále pripisuje Mečiarovej vláde zodpovednosť za celé obdobie privatizácie.
Na otázku, či nástup Dzurindu v moci v roku 1998 znamenal koniec tzv. slovenskej cesty, odpovedal kladne. “Slovenská cesta spočívala v tom, že sme ekonomický rast postavili na využití domáceho ekonomického potenciálu, pričom zahraničný kapitál mal byť rozvojový. To, čím sa po roku 1998 chválil Dzurinda, nebol nijaký vstup zahraničného kapitálu, boli to obyčajné výpredaje. Slovensko lacno rozpredalo budúce výnosy. Aj dnes putujú zisky do zahraničia.
“A je tu ešte jeden fenomén – množstvo Slovákov pracujúcich v zahraničí. V našom období pri 12-percentnej nezamestnanosti len 40-tisíc ľudí pracovalo v zahraničí, dnes je ich už vyše 300-tisíc. Keby tí ľudia boli doma, Slovensko by dnes vykazovalo 20-percentnú nezamestnanosť. Slovenská pracovná sila vytvára obrovskú hodnotu HDP v zahraničí, čo za Mečiara nebolo,” uzavrel Kozlík.
