Nadzvukový Concorde bol výkladnou skriňou spoločností British Airways a Air France. Elegantné lietadlo, ktoré zvládlo trasu medzi Európou a východným pobrežím Spojených štátov za tri hodiny, sa do vzduchu po prvý raz vznieslo 2. marca 1969.
Bolo to necelý mesiac po veľkokapacitnom Boeingu 747. A práve ten sa stal budúcnosťou leteckej dopravy, na rozdiel od Concordu totiž dokázal prepraviť naraz stovky ľudí, hoci podstatne pomalšie. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia to pritom vyzeralo, že veľká budúcnosť čaká skôr nadzvukové dopravné lietanie, vhodný stroj sa pokúšali vyvinúť v USA i Sovietskom zväze.
Rýchlejší ako zvuk Stavba dvoch prototypov elegantného stroja so štíhlym trupom, sklápacím nosom a delta krídlami sa začala v roku 1965. Prvý testovací let sa už blížil, keď britsko-francúzsky tím dostal studenú sprchu. Posledný deň roka 1968 totiž svoju vzdušnú premiéru absolvoval priamy konkurent Concordu, sovietsky Tu-144.
Concorde sa nakoniec od zeme prvýkrát odlepil krátko po pol štvrtej popoludní 2. marca 1969 vo francúzskom Toulouse. Druhý exemplár, postavený v anglickom Filtone, sa do vzduchu dostal o mesiac neskôr. Rýchlosť zvuku Concorde prekonal 1. októbra 1969, tri mesiace po Tu-144. Trvalo však ešte viac ako šesť rokov, kým sa concordy v januári 1976 objavili na bežných linkách.
Foto: archív
AJ V TOMTO PRÍPADE ICH TOTIŽ O PÁR TÝŽDŇOV PREDBEHLO SOVIETSKE LIETADLO, PREZÝVANÉ PRE NÁPADNÚ PODOBU (DANÚ VŠAK FYZIKÁLNYMI ZÁKONMI) S BRITSKO-FRANCÚZSKYM STROJOM „CONCORDSKI“.
V polovici sedemdesiatych rokov už bolo zrejmé, že nadzvuková éra dopravného lietania nepríde, najmä keď americký Boeing už pár rokov predtým odložil plány do skrine a stavil na veľkokapacitný Jumbo Jet pre približne päť stoviek cestujúcich.
Vyzeralo to, že britsko-francúzsky stroj zostane navždy v tieni svojho ruského rivala. Lenže karta sa začala obracať. Na začiatku sedemdesiatych rokov definitívne hodil uterák do ringu Boeing, ktorý vývoj supersoniku vzdal pre pochybnosti o návratnosti investície. V júni 1973 potom povesť Tu-144 utrpela vážnu ranu, keď jedno z „téučiek“ havarovalo na parížskom aerosalóne. Ruský stroj navyše okrem problémov so spoľahlivosťou mal aj krátky dolet a vysoké prevádzkové náklady.
Lietadlo pre horných desaťtisíc Ani Concorde však nemal ustlané na ružiach. Ropné šoky sedemdesiatych rokov vyhnali cenu paliva do neobyčajných výšin, čo pri apetíte jeho štyroch motorov urobilo z cestovania nadzvukovou rýchlosťou luxusnú záležitosť.
Vizualizácia: archív
DO ÚTLEHO TRUPU LIETADLA SA NAVYŠE VOŠLO LEN ASI STO PASAŽIEROV, ČO EKONOMIKU PREVÁDZKY ĎALEJ ZHORŠOVALO.
Vysoká cena sa paradoxne stala výhodou; Concorde si vďaka nej získal povesť exkluzívneho lietadla na transkontinentálnu prepravu horných desaťtisíc. Z veľkých plánov tak nakoniec bolo iba 20 vyrobených concordov. Šesť ich vzniklo počas vývoja a o zvyšných 14 sa rovnakým dielom rozdelili aerolinky Air France a British Airways.
Zo začiatku lietal z Európy okrem Severnej a Južnej Ameriky aj do juhovýchodnej Ázie. Pre obavu z nadmerného hluku, spôsobeného sonickým treskom pri prekonávaní rýchlosti zvuku, nemohli lietať nad pevninou, a tak sa nakoniec usadili na linkách z Londýna a Paríža na východné pobrežie USA.
Concordy si prenajímali aj cestovné kancelárie na charterové lety a pri jednom z nich sa 25. júla 2000 jedno z lietadiel po štarte z parížskeho letiska zrútilo. Zahynulo vtedy 109 ľudí na palube a ďalší štyria na zemi. Pre povesť dovtedy úplne bezpečných strojov to znamenalo katastrofu.
Do služby sa navyše vrátili len krátko po útokoch z 11. septembra 2001, keď všeobecne opadol záujem o leteckú prepravu. A tak sa už na jar 2003 obaja prevádzkovatelia rozhodli poslať concordy do múzea.
