Čína rozširuje svoje pôsobenie v Afrike. S jej podporou už niekoľko afrických štátov zaviedlo na školách čínštinu. Napríklad v Keni sa mandarínčinu učí niekoľko stoviek detí. Motivuje ich k tomu nielen záujem o cudzie jazyky, ale aj možnosť pracovať v budúcnosti v Číne. V Ugande sa čínština učí už na 35 stredných školách a silnú podporu získava aj v Juhoafrickej republike.
„Ekonomická pozícia Číny silnie a Keňa podporí občanov, ktorí sa chcú učiť po mandarínsky,“ tvrdí šéf kenského Inštitútu pre školské osnovy Julius Jwan. Podobne vidí situáciu aj jeho ugandský náprotivok Henry Adramunguni: „Chceme tým dať príležitosť Uganďanom, aby mohli získať vzdelanie a prácu za hranicami. Preto im umožňujeme učiť sa po čínsky.“
Učiteľov čínštiny v afrických krajinách väčšinou vyškolí Inštitút Konfucius – nezisková organizácia, šíriaca čínštinu vo všetkých krajinách sveta. Pôsobenie inštitútu na africkom kontinente sa začalo v roku 2005 na univerzite v Nairobi a v priebehu niekoľkých rokov rozšíril svoju činnosť do 48 afrických štátov. Vždy ho z polovice financuje vláda a z polovice hostiteľská univerzita.
V priebehu niekoľkých rokov sa tak Čína dostala na druhé miesto v počte jazykových inštitútov na svete. Pred ňou je už len Francúzsko, ktoré na vrchol rebríčka dostala jeho kolonialistická minulosť. Záujem o čínštinu je koniec koncov pochopiteľný. Peking od roku 2000 investoval cez pôžičky do afrických krajín zhruba 143 miliárd dolárov. Tieto financie umožnili vybudovanie nových diaľnic, priehrad, štadiónov, letísk, ale aj mrakodrapov.
Ázijská veľmoc poskytla bezúročnú pôžičku aj na rýchlodráhu medzi Etiópiou a Keňou. Podmienka bola, že ju vybudujú čínske firmy, budú po nej premávať čínske vlaky, platiť na nej čínske štandardy a prevádzkovať ju bude čínska spoločnosť. Čínske firmy pritom najradšej zamestnávajú vlastných ľudí. Do Afriky tak prichádzajú stavbári, šoféri a mnohé iné profesie. Dnes je zložité odhadnúť, koľko Číňanov celkovo žije na celom africkom kontinente.
