Zuzana Čaputová predniesla v prvý deň tohto roka svoj prvý novoročný prejav vo funkcii prezidentky. Pokúsime sa zamyslieť nad tým, čo z jej slov vieme vyčítať a či v nich prípadne nebolo naznačené jej ďalšie pôsobenie v úrade hlavy štátu. Ale ešte skôr, ako sa zameriame na obsah slov prezidentky, dôležité je upriamiť pozornosť na samotný spôsob, akým odovzdala svoje posolstvo.
Oproti exprezidentovi Andrejovi Kiskovi tu badať omnoho zmierlivejšiu rétoriku a pomenovanie problémov, ktoré sa Slovenska týkajú. V tejto súvislosti som si spomenul na minuloročný rozhovor českého portálu Haló noviny s predsedom KSS Jozefom Hrdličkom.
Bolo zaujímavé, že aj autorka tohto rozhovoru – hoci ide vlastne o noviny Komunistickej strany Čiech a Moravy – vyjadrila istým spôsobom uspokojenie nad vystupovaním novej slovenskej prezidentky. Na to Hrdlička reagoval, že Čaputovej rétorika ozaj môže pôsobiť jemnejšie, snáď aj preto, že je to žena, pričom následne českú redaktorku poučil o Čaputovej neoliberálnom pozadí.
Treba uznať, že Zuzana Čaputová zrejme ozaj na svoje obecenstvo prenáša akúsi pozitívnejšiu „vibráciu“, než jej predchodca, pri ktorého úlisnom úsmeve sa nejednému z nás pokazila nálada. Treba uznať, že emócie, ktoré pri svojich prejavoch – aj pri tom novoročnom – prejavuje Čaputová, sú predsa len autentickejšie.
Tento úprimnejší prístup predsa nakoniec dostal Čaputovú aj do Prezidentského paláca; umožnil jej v prieskumoch preferencií predbehnúť kŕčovito pôsobiaceho Roberta Mistríka, ale zároveň vyvolal búrlivú diskusiu o jej postoji ku kultúrnym témam ako sú partnerstvá LGBTI párov.
Pochopiteľne, Čaputová sa vo svojom prejave nevyhla ani bežným treťosektorovým klišé o ľuďoch, ktorí sa stávajú objektmi nenávisti v dôsledku svojej „inakosti“. Avšak dominovali tu skôr témy blízke aj ktorémukoľvek „väčšinovému“ občanovi – napríklad stav zdravotníctva, starostlivosť o seniorov či otázka bytov. Prezidentka vo svojom prejave neobišla ani aktuálne korupčné kauzy otriasajúce najvyššími poschodiami politiky a verejného života.
Neskĺzla však k hrubému negativizmu v štýle výrazov ako „mafiánsky štát“ – naopak, ľuďom na úradoch, v nemocniciach, v justícii či v polícii vyjadrila jasnú podporu. Dôležitým posolstvom jej prejavu tak bol práve apel na dôveru v inštitúcie. Môžeme teda konštatovať, že prezidentkin prejav, akokoľvek si uvedomujeme, že bol istotne kolektívnym dielom, obsahoval aj dôležité prvky, ktoré možno označiť ako štátnické.
Nemožno tu obísť ani fakt, že sa prezidentka vyhla ostro útočným formuláciám proti súčasnej vláde, o ktorej nemusíme pochybovať, že sa ideologicky nachádza (vari až na stranu Most-Híd) na opačnej strane spektra ako súčasná hlava štátu. Určitú ľudskosť a empatiu jej prejavu jednoducho musíme uznať.
Popri tom si však musíme byť jasne vedomí aj prezidentkiných limitov. Je úplne jasné, že osoba, ktorá sa celý svoj profesijný život pohybovala v prostredí prozápadného tretieho sektora, sa nastúpením do funkcie nestane ani nadstraníckou a ani vlastenecky cítiacou.
Takéto jej vnímanie prezidentského úradu sa tiež sotva môže vyvinúť v spoločnosti jednoznačne „slniečkarsky“ a liberálne orientovaných poradcov. Treba si uvedomiť, že kroky prezidentky – a najmä keďže sa pred nástupom do funkcie politicky takmer neangažovala – budú závisieť aj od vplyvu a úsudku jej poradcov.
Tí majú priestor na to, aby ňou mohli skryto či aj otvorenejšie manipulovať. To sa nakoniec nemusí týkať len jej poradcov, ale aj jej širšieho okolia, ktoré nebude príliš vzdialené od „sorosovského“, kozmopolitného vnímania politiky.
Uviedli sme, že teda v porovnaní s Andrejom Kiskom sa prezidentka Čaputová prezentovala ústretovejším spôsobom. Treba si však položiť otázku, či prezidentkina ústretovosť zostane len na úrovni prejavov a gest, čo by sme mohli očakávať práve vzhľadom na jej zázemie a vôbec životný príbeh, alebo možno očakávať aj skutočnú snahu o nadstraníckosť a štátnický prístup.
Nemali by sme pritom zabúdať aj na vyhýbavé vyjadrenia prezidentky týkajúce sa uznesenia Národnej rady SR o Istanbulskom dohovore, či prípadne aj slová o možnom nevymenovaní zvoleného kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu, ktoré od kandidatúry odradili Štefana Harabina. V oboch prípadoch by išlo o vážne narušenie ústavného systému Slovenskej republiky, ktorá sa hlási k parlamentného systému.
O tom, do akej miery myslí prezidentka vážne svoju miernosť a ochotu nevytvárať konflikty, sa istotne viac dozvieme aj v rámci diania bezprostredne nasledujúceho po februárových parlamentných voľbách. Veľa by napovedal aj prístup ku Kotlebovej ĽSNS, o ktorej možno predpokladať, že svoje si zastúpenie v parlamente značne zvýši.
Zrejme nemôžeme byť optimistickí čo sa týka jej principiálnej nezmieriteľnosti s národnými a prosociálnymi silami. Vyhnutie sa otvorenému útočeniu na svojich oponentov v novoročnom prejave nás zatiaľ môže napĺňať len veľmi miernymi očakávaniami.
