V roku 1918 sa na mape Európy objavil nový štát – Česko-Slovensko. Postoj Vatikánu k tomuto štátu, ktorý v roku 1918 vyrástol na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie, bol ústretový a blahosklonný.
Pápež Benedikt XV. vyjadril svoje sympatie pozdravným listom prezidentovi Masarykovi vo februári 1919 a k nadviazaniu diplomatických stykov medzi Svätou stolicou a Česko-Slovenskou republikou prišlo v októbri 1919. Pápežským nunciom v Prahe sa stal Clemente Micara.
Vznik Česko-Slovenska a ostatných nových štátov, ktoré sa kreovali po 1. svetovej vojne, priniesol pre Svätú stolicu nielen náboženské ale aj organizačné a personálne problémy. Osobitne zložitý prípad predstavovalo Slovensko.
Oddelenie od Maďarska tu vytvorilo situáciu, že len tri diecézy sa vo svojej celistvosti nachádzali na území Slovenska: spišská, nitrianska a banskobystrická. Ostatné diecézy – ostrihomská, rožňavská, košická a prešovská (gréckokatolícka) – sa odrazu rozprestierali na území dvoch alebo i troch štátov.
Všetky diecézy spravovali biskupi maďarskej národnosti a veľkomaďarského cítenia. Okrem košického Augustína Fischera-Colbrieho, si nevedeli nájsť správny pastoračný prístup k veriacim a nedalo sa o nich povedať, že by boli v obľube. Pre svoj negatívny postoj k novým pomerom neboli prijateľní pre česko-slovenskú vládu.
Niektorí z nich si to uvedomovali a uznali, že v nových politických podmienkach je ich ďalšie zotrvávanie vo funkcii nemožné. Spišský biskup Alexander Párvy sa ešte pred koncom vojny pobral do Budapešti, kde v marci 1919 zomrel. Podobne aj rožňavský biskup Ľudovít Balas; ten tiež odišiel do Maďarska, kde zomrel v septembri 1920.
Nitriansky biskup Vilmos Batthyány a banskobystrický Farkas Radnay (pôvodným menom Wolfgang Rillhammer) ostali síce na svojich postoch, ale nie dlho. V marci 1919 boli zo Slovenska násilne deportovaní. Gréckokatolícky biskup Štefan Novák (pomaďarčený Rusín, rodák z Uble) odišiel do Miškovca a na Slovensko sa už nevrátil.
V dôsledku týchto udalostí vznikla na Slovensku krízová situácia a v lete 1919 všetky diecézy – okrem Košickej – boli bez biskupov. Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie, ktorý sa pre svoje hlboké sociálne cítenie, tolerantnosť a otcovský vzťah k svojim slovenským kňazom a veriacim tešil veľkej obľube, zotrval vo funkcii aj po vojne, ale jeho možnosti konať boli radikálne obmedzené.
Svätá stolica ho vymenovala za apoštolského delegáta a apoštolského vikára pre celé Slovensko, ale tento zákrok sa nestretol s porozumením ani v Budapešti, ani v Prahe. Z maďarskej strany bol pod nátlakom, aby funkciu neprijal a z česko-slovenskej strany sa mu nedostávalo podpory ani spolupráce. Vidiac tento chladný postoj a svoju bezmocnosť, so sklamaním sa funkcie vzdal.
Vymenovanie nových biskupov bolo teda naliehavou úlohou dňa. Česko-slovenská vláda – po vzore Francúzska a Spojených štátov – mala spočiatku v programe úplnú odluku katolíckej cirkvi od štátu (ako to proklamovala T. G. Masarykom spísaná Washingtonská deklarácia z 18. októbra 1918).
Keď však verejná mienka na Slovensku a na Morave jasne naznačovala, že taký prístup môže vyvolať búrlivú reakciu a nepokoje, pristúpila na rokovania s Vatikánom. Hneď od začiatku si však robila nárok na všetky cirkevné výsady a privilégiá habsburských vladárov vrátane rozhodného slova pri menovaní biskupov.
Boli to výsady, ktoré maďarská vláda zneužívala na presadzovanie maďarizačnej politiky, s výsledkom, že až do roku 1918 boli všetky slovenské diecézy obsadené maďarskými biskupmi. A teraz sa pražská vláda vyhlasovala za dedičku nenávidených rakúskych cisárov, aby mohla pokračovať v ich stopách.
Keď sa začalo rokovať o vymenovaní nových biskupov, agresívne pretláčala ako kandidátov “svojich ľudí”: Mariána Blahu, Karola A. Medveckého, Pavla Žižku, Ľudovíta Okánika… Pre Svätú Stolicu bol teda výber osôb na biskupské miesta veľmi delikátnou záležitosťou.
Ako o tom podrobnejšie píše vo svojej monografii Der Heilige Stuhl und die Slowakei 1918 – 1922 z roku 2002 historička Emília Hrabovcová, pápežský nuncius vo Viedni sa v tejto otázke radil so slovenskými jezuitmi, pražským arcibiskupom Kordáčom i ostrihomským arcibiskupom Černochom.
Po konzultácii s týmito znalcami vtedajšej situácie predložil Vatikánu vo februári 1920 listinu deviatich kandidátov v tomto poradí: Andrej Hlinka, Karol Kmeťko, Jozef Buday, Andrej Bielek, Pavol Jantausch, Ján Vojtaššák, Michal Bubnič, Anton Hromada a Štefan Rovenský. Pražská vláda veľmi rozhodne odmietla Hlinku (ktorý sa v tom čase nachádzal v Paríži) a pretláčala svojich kandidátov. Rokovania sa vliekli niekoľko mesiacov.
Medzitým sa politické pomery ako-tak skonsolidovali, hranice nových štátov boli vymedzené medzinárodnými zmluvami a v posledných mesiacoch roka 1920 obe strany konečne našli prijateľné kompromisné riešenie.
Šestnásteho novembra – podľa iných prameňov 20. decembra 1920 – Svätá stolica vymenovala nových biskupov pre tie slovenské diecézy, ktoré sa nachádzali na území Slovenska v svojej celistvosti.
Novými (“prvými”) slovenskými biskupmi sa stali: Karol Kmeťko, farár v Tepličke nad Váhom pre Nitru, Marián Blaha, kapitulný vikár spišský, pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák, farár vo Veličnej pre Spiš.
Vysvätil ich apoštolský nuncius, arcibiskup Clemente Micara v priestrannom Kostole svätého Ladislava v Nitre 13. februára 1921. Spolusvätiteľmi boli dvaja českí biskupi: Karel Kašpar (Hradec Králové) a Antonín Podlaha (Praha).
Medzi novovysvätenými biskupmi nebol Andrej Hlinka, ktorý bol pôvodne kandidátom č. 1. Ten sa totiž medzitým dostal do nemilosti režimu a od októbra 1919 do apríla 1920 sedel vo väzení za svoju neautorizovanú účasť na Mierovej konferencii v Paríži-Versailles, kde žiadal autonómiu pre Slovensko.
Veľkolepý priebeh vysviacky dôkladne zachytila publikácia z roku 1921 Pamätná kniha vyviacky slovenských biskupov. Pri storočnici tejto mimoriadnej a historicky veľavýznamnej udalosti by bolo „dôstojné a správne“, keby toto dokumentárne dielo vyšlo v reedícii.
Verne zobrazuje nadšenie a radosť, s akými katolícke Slovensko vítalo a pozdravovalo – od čias Štefana Moysesa – prvých arcipastierov, ktorí boli „krv z jeho krvi, kosť z jeho kostí“. Dielo dokumentuje, ako sa celý národ zapojil do radostnej udalosti, ktorá bola prísľubom novej slnečnej jari a plodného leta.
Úvodnú hudbu pre slávnostnú bohoslužbu Ecce sacerdos magnus zložil Bohumil Štetka a mladý komponista Mikuláš Schneider-Trnavský predviedol príležitostnú svätú omšu Missa Stella matutina.
Významným doplnkom slávnosti umelecká akadémia, kde odzneli spevy, piesne, recitácie a prejavy vtedajších popredných umelcov. Recitovali sa verše z Cyrillometodiády Jána Hollého a čítali slová, ktorými sa biskup Štefan Moyses zo záhrobia prihováral národu:
„Rod môj, milý národ slovenský! Spal si duchovne stá liet. Precitni sa a zmužni! Precitni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej. Práca je zákonom pochádzajúcim z vôle Božej. Pracovať ti bude treba vždy, či už len na úžitok iných, či na úžitok tvoj – voľ si! Neukazuj mi tvoje mozole; znám ich. Lež práve to štiepa mi srdce, že z tak mnoho mozoľov je tak málo úžitku pre teba.
Nesťažuj sa, drahý rod môj, na svoju krušnú domovinu! Oplýva ona nielen krásami rajskými, lež i pokladmi nevyvážiteľnými, ktoré však vládze vidieť a zužitkovať len oko osvetou rozbystrené… Zotav sa teda osvetou duchovnou, povedomím národným, vierou kresťanskou v tuhú mocnú skalu, vzdorujúcu i treskom hromu i besnote víchrov…
Postav sa na bezpečné plecia svojich prirodzených vodcov, aby si sa povýšil, otvor ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré prinášajú ti domáci vzdelanci tvoji v zrozumiteľnej tvojej jadrnej reči… Boj sa pri tom Boha, buď poslušný zákonom občianskym a ver mi, národe drahý, že ti bude, ako ti nebolo!“
Slovenský kultúrny cirkevný historik Juraj Hodál videl vo vysviacke slovenských biskupov taký „veľavýznamný historický deň, ako bol deň, v ktorom Štúr dal Slovákom slovenčinu za jednotný národný jazyk a ako deň podpísania Trianonského mieru, ktorý dal Slovákom slovenské hranice a bude spolu s tými pre všetkých spisovateľov dejín Slovenska hlavným medzníkom vo vývine nášho slovenského národa“.
Andreja Hlinku vítal vysviacku ako mimoriadnu radostnú udalosť v denníku Slovák: „Plesaj Slovensko, lebo Ti svitol veľký deň, je tu sviatok cirkevný i národný! Prestol svätého Metoda zapadol prachom minulosti, učiteľský stolec jeho bol katedrou biskupov síce veľkňazov, ale nie slovenských, Slovákom nie prajných.
Malučkí pýtali chleba, ale nemal im ho kto lámať. Cesty Siona kvílili, pretože ľud nechodil k slávnostiam. Tisíc rokov žila v srdciach našich pieseň Nitra milá, Nitra… Koľko elégie a žiaľu bolo v tých slovách! Deo gratias, prišli zase časy radosti, opakuje sa história. Arcipastieri, nech zostúpi na vás Ten, ktorý si vás vyvolil.
My sa radujeme, lebo vo vašom povýšení vidíme svoju slávu. Jubilate! Plesaj zem slovenská! Príď Duch pravdy na našich otcov, prosíme ťa snažne, aby naša radosť bola stála. Jubilate!“ Kiež by táto radosť, toto nadšenie a zápal za veci cirkvi a národa rozpálili aj naše srdcia pri spomienke na udalosť, ktorej storočnicu si v týchto dňoch s úctou a vďakou pripomíname.
