Aj keď sa studená vojna skončila pred niekoľkými desaťročiami a Východ a Západ už nerozdeľuje ideológia, svet si pokoj dlho neužil. Negatívna kampaň Západu proti Rusku naberá v posledných rokoch na obrátkach. Výrazný posun nastal po príchode Joea Bidena do Bieleho domu v januári 2021. Ako inak, opäť k horšiemu.
Nástroj ovplyvňovania politiky
O dvojtvárnosti Washingtonu svedčí aj fakt, že kým 13. apríla Biden vyjadril želanie stretnúť sa s Putinom, o dva dni neskôr nariadil vyhostiť z USA desať ruských diplomatov. V jednej sekunde zdôrazňuje nevyhnutnosť spolupráce, vzápätí sa však správa ako svetový policajt a udeľuje tresty v podobe sankcií.
V súvislosti s Ruskom sa čoraz častejšie objavuje termín hybridná vojna.
Hoci je z vedenia hybridnej vojny obviňované Rusko, v skutočnosti je to presne naopak. V tomto prípade ide predovšetkým o informačnú a ekonomickú vojnu zo strany Západu. Súčasťou ekonomickej vojny sú aj spomínané sankcie. Reštrikcie totiž nie sú v podstate nič iné ako vyhlásenie hospodárskej vojny.
Treba si však na rovinu povedať, že v podstate nejde o nič iné ako o nekalé odstránenie konkurencie. Ako názorný príklad možno uviesť sankcie zamerané proti dostavbe plynovodu Nord Stream 2 (Severný prúd 2). Hoci Washington argumentuje znížením závislosti Európy od ruského plynu, nie je tajomstvo, že by na starý kontinent rád dodával svoj vlastný skvapalnený plyn.
A to aj napriek tomu, že je neporovnateľne drahší ako ruský a európske krajiny naň nemajú dobudovanú nevyhnutnú infraštruktúru. Ak sa však USA podarí odstrániť konkurenciu a plynu nebude dostatok, záujem bude aj o americký LNG.
Okrem sankcií stoja za zmienku aj množstvo mimovládnych organizácií, nadácií a spoločností, pôsobiacich na ruskom území. Azda nikomu netreba osobitne približovať Georgea Sorosa a jeho zasahovanie do vnútropolitického vývoja v mnohých krajinách sveta. Rusko nie je výnimkou.
Rôzni agenti, ktorým cez rôzne schémy tečú zo zahraničia obrovské finančné prostriedky, sú aj tu nenápadným nástrojom ovplyvňovania vnútropolitickej situácie. Najvďačnejším objektom ich činnosti je ľahko manipulovateľná mládež, ktorá predstavuje významný podiel účastníkov na protivládnych protestoch.
Sociálne siete ako zbraň
Kremeľ sa však na rozdiel od pomerne poddajných Slovákov nečinne neprizerá na to, ako mu niekto pomaly rozvracia štát. A treba priznať, že sa mu zatiaľ darí odolávať týmto tlakom. Významnú úlohu tu zohráva zákon o zahraničných agentoch z roku 2012.
Za zahraničného agenta sa považuje organizácia, ktorá sa za prostriedky zo zahraničia zaoberá v Rusku politickou činnosťou. Zákon jej prikazuje zaregistrovať sa na ministerstve spravodlivosti ako zahraničný agent a toto označenie je povinná uvádzať aj pri akomkoľvek obsahu, ktorý zverejňuje.
V roku 2017 sa platnosť zákona rozšírila na médiá a v roku 2019 aj na jednotlivcov, pričom trestom za nedodržanie je buď vysoká finančná pokuta, alebo trest odňatia slobody až do piatich rokov. Od roku 2021 bolo do zoznamu zahraničných agentov zaradených 200 organizácií.
Pod drobnohľadom sú aj sociálne siete. Tie majú okrem iného zo zákona povinnosť odstraňovať informácie o nepovolených zhromaždeniach. Podľa Putinovho hovorcu Dmitrija Peskova možno totiž sociálne siete využívať ako zbraň na vyostrenie konfliktu nielen medzi ľuďmi – napríklad vysokopostavenými politikmi – ale dokonca aj medzi krajinami.
Z Kremľa už neraz zaznelo, že zahraničné sociálne médiá zasahujú do vnútorných záležitostí Ruska.
Ako príklad možno uviesť rádio Slobodná Európa, ktoré porušilo zákon o zahraničných agentoch v minimálne 390 prípadoch, za čo mu hrozia pokuty v súhrnnej výške až 2,4 milióna dolárov. Pokuty však dostal už aj Google, Twitter či TikTok.
Alexej Navaľnyj dokonca od 2. februára 2021 sedí za mrežami – odsúdený je za podvod a pranie špinavých peňazí v kauze Yves Rocher na dva roky a osem mesiacov. Sluhovia zahraničných záujmov tak majú čoraz viac zviazané ruky.
Vo vojenskom obkľúčení
Nezostáva však len pri podobných zákulisných ťahoch. Základne NATO sa posúvajú čoraz bližšie k ruským hraniciam a hoci Pentagón širokej verejnosti periodicky podsúva predstavu o údajnej ruskej agresii, na realistické zhodnotenie situácie stačí jednoduchý pohľad na mapu.
Ako agresor jednoznačne pôsobí Severoatlantická aliancia pod vedením USA – Moskva je dnes totiž doslova obkľúčená ich vojenskými základňami. Len v pobaltských štátoch a Poľsku pôsobia štyri multinárodné vojenské skupiny. Rozdiely medzi Ruskom a USA sa najvýraznejšie prejavia pri porovnaní ich prínosu k bezpečnostnej situácii vo svete.
Stačí si uvedomiť, čo priniesol vstup vojsk oboch krajín do niektorých výrazných konfliktov posledných desaťročí. Kým NATO vyvolalo v Sýrii len rozvrat a spôsobilo humanitárnu katastrofu nebývalých rozmerov, zapojenie sa ruských vojsk do konfliktu 30. septembra 2015 pomohlo potlačiť nebezpečné teroristické skupiny a nastoliť v krajine relatívny pokoj.
Ďalším príkladom je Afganistan. Kým sovietske vojská tam pomohli dostať situáciu po vojenskom prevrate v 70. rokoch 20. storočia pod kontrolu a spacifikovali vzmáhajúci sa islamský fundamentalizmus, po dvadsaťročnom pôsobení amerických vojsk je Taliban silnejší ako kedykoľvek predtým a nikto netuší, aké hrozby môže tento nepokojný región priniesť pre svet v najbližších rokoch.
Washington si zvykol na svoju pozíciu hegemóna a zjavne sa nechystá na tom nič meniť. V prípade Ruska mu však jeho stratégia nevychádza. A nejde len o oklieštenie činností mimovládok či médií, financovaných zo zahraničia. Sankcie ako významný nástroj politického nátlaku Rusko ani po niekoľkých rokoch nepoložili na kolená. Práve naopak
Moskva stavila na vlastnú produkciu a dnes sa môže pochváliť závideniahodnou sebestačnosťou.
Ekonomickou aj politickou. Našťastie. Ak by sa raz totiž Západu podarilo Rusko ovládnuť, nad jeho obrovským nerastným bohatstvom by si mohli medzinárodné korporácie len mädliť ruky. Všeobecne sa totiž tvrdí, že kto získa kontrolu nad ruskou surovinovou základňou, ten ekonomicky i politicky ovládne svet.
