Kresba karikaturistu Andreja Mišanka hovorí o doterajšom pôsobení súčasného banskobystrického župana Jána Luntera a jeho syna Ondreja za všetko. Občania (a je ich dosť), ktorí poznajú nie príliš oslnivý príbeh dua Lunterovcov vo vedení samosprávneho kraja, plného trapasov, prešlapov i škandálov, k nej nepotrebujú nijaké vysvetlivky, ani komentár.
Predsa len sa mi však žiada pripojiť k nej pár viet a v tejto súvislosti sa nevyhnem ani osobnému tónu. To, že Ondrej Lunter v súčasnosti kandiduje na župana, svedčí o tom, že tento progresívne podkutý chlapec a zakladateľ kontroverzného portálu Demagog.sk, prioritne slúžiaceho liberálnej propagande v boji proti vlastenecky orientovaným politikom, už v roku 2017 nechal vypočítavo kandidovať svojho otca, úspešného podnikateľa v potravinárstve, využijúc jeho meno a kredit na naštartovanie vlastnej politickej kariéry.
Po otcovom chrbte sa najprv dostal do vedenia župy a teraz po piatich rokoch chce sám stáť na jej čele. Ján Lunter, ktorý sa zjavne nenarodil pre politiku, sa tak pre nekonečné ambície svojho syna ocitol v centre neľútostného politického boja a pomerne krátkym účinkovaním na čele BBSK si dokonale zničil svoj dovtedajší imidž a dobré meno.
Kampaň v roku 2017, v ktorej Lunterovi mocne pomáhali mainstreamové médiá, založil volebný štáb na diskreditácii Mariána Kotlebu a jeho ľudí na úrade BBSK. Jedným z hlavných tromfov, ktorým útočili na vtedajšieho župana, bola okrem obligátneho prisudzovania fašistickej nálepky téza o Kotlebovom uplatňovaní rodinkárstva na župnom úrade.
Spomenutý predvolebný ťah nadobudol tragikomickú príchuť po tom, čo sa Lunter mladší hneď po otcovom nástupe do funkcie nechal vymenovať za vicežupana. Keď tento škandalózny krok, ktorý ďaleko prekonal Kotlebovo zamestnanie príbuzných na okrajových pracovných pozíciách, Lunterovi seniorovi vyčítali novinári, vyhlásil, že „keď dvaja robia to isté, nie je to to isté“…
Nebolo to veľmi originálne ani vtipné a už čoskoro sa ukázalo, že faktickým županom nie je otec, ale syn. Najhoršie na Lunter story však boli neraz orgie amaterizmu, ktoré pokrvná dvojica predvádzala prakticky od začiatku svojho pôsobenia v úrade. V mnohých prípadoch bolo ohrozené normálne fungovanie samosprávneho kraja, čo im však neprekážalo, aby svojim ľuďom na župe navrhli astronomické platy.
Jána Luntera mi je aj trochu ľúto. Poznáme sa od roku 1992 a ako mladý novinár som mu v začiatkoch jeho rodinnej firmy pomáhal – využívajúc svoje kontakty v slovenských médiách – propagovať zdravé potraviny na báze sóje, ktoré vyrábal. Najmä tofu, ktoré bolo dovtedy veľkou neznámou nielen na Slovensku, ale aj vo vtedajšej ČSFR.
Veľmi sme si rozumeli v oblasti zdravej výživy. O politike sme sa takmer nerozprávali, pretože sme vedeli, že máme absolútne odlišné postoje a názory. Jano mal vtedy blízko ku KDH a celá jeho rodina zastávala prudko odmietavý postoj k Mečiarovi a politickej garnitúre, ktorá v roku 1993 založila a budovala samostatnú Slovenskú republiku.
Vtedy sa v politike prezieravo neangažoval – využíval ju jedine na to, aby mu funkcionár KDH z Nitry, brat člena Mečiarovej vlády, pomáhal vybavovať štátne dotácie do jeho firmy. Tá sa rokmi stala jednou z najúspešnejších v slovenskom potravinárskom sektore a prispela k zmene stravovacích návykov nezanedbateľnej časti Slovákov.
Roky sme sa stretávali a navzájom rešpektovali a nikdy by mi nenapadlo, že sa raz rozhodne kandidovať na verejnú funkciu len preto, aby sa stal „výťahom“ pre svojho syna, túžiaceho po politickej kariére. Ak chcel byť Lunter junior v roku 2017 županom, mal sa o to pokúsiť sám, a nie na to “použiť” osobu svojho verejne známeho rodiča. Podobne ako Emma Čaputová pri svojom vstupe „do sveta modelingu“.
V posledných týždňoch sme boli svedkami nákladnej a sugestívnej kampane Ondreja Luntera na šéfa bystrickej župy. Bola profesionálna, zabalená do pôsobivého marketingu. Rovnako ako v prípade bratislavského primátora Matúša Valla však úspešne zakrývala fakt, že Lunterovci sa po piatich rokoch na čele BBSK nemajú veľmi čím pochváliť.
