Zrejme najslabšia persóna na čele rezortu kultúry v slovenskej histórii opäť dokázala, aké personálne vyprahnuté je OĽaNO. Nominácie neschopných, ale všetkého schopných ľudí sú pri tomto vládnom hnutí pravidlom.
Po tom, ako Natália Milanová začala primitívne finančne likvidovať Maticu slovenskú a jej Slovenské národné noviny, ktoré podľa nej “vulgarizujú spoločenský diskurz”, ako sa vykašľala na pomoc domácim umelcom zasiahnutých koronakrízou a ako hanebne pomáha ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi ukradnúť Múzeum SNP pod jeho rusofóbnu ideologickú správu, sa vo svojom bizarnom ministerskom šapitó zaskvela ďalším číslom.
Iniciatívou, čo vojde do dejín ako odstrašujúci príklad nekompetentnosti, opäť dokázala, že je nastrčenou bábkou záujmových skupín a v tomto prípade aj prostitútkou hájacou zahraničné biznis záujmy na úkor slovenskej kultúry, ktorú by mala podporovať a riadiť.
V dielni ministerstva kultúry vznikol návrh zákona o mediálnych službách, ktorý mal zrušiť povinný 25-percentný podiel slovenských pesničiek vo vysielaní komerčných rádií u nás. Milanová pri zdôvodňovaní tohto kroku na rokovaní vlády bľabotala čosi o nespravodlivosti voči rádiám, že na Slovensku musia celú štvrtinu zo svojho denného vysielacieho času vyčleniť (predstavte si!) slovenskej hudbe…
O zákon, prikazujúci rádiám hrať stanovený percentuálny podiel domácej hudby, prijatý pred štyrmi rokmi, si koledovali samotné rádiá tým, že slovenských interpretov a ich tvorbu diskriminovali. Návrh právnej normy vznikol na základe iniciatívy umelcov a autorských ochranných zväzov, pretože privátne rozhlasové stanice pôvodnú slovenskú tvorbu vysielali len okrajovo.
Nie je predsa normálne, aby v krajine svojho vzniku bola slovenská populárna hudba Popoluškou. Nemožno očakávať, že slovenské piesne budú prezentovať franúzske, nemecké alebo maďarské rádiá… Kde inde má znieť slovenská hudba, ak nie v slovenskom éteri?
Povinný podiel domácej muziky v rozhlasovom éteri je zákonom stanovený aj v iných krajinách Európy a sveta. Myšlienka pripraviť zákon, ktorý by zrušil povinné hranie domácich skladieb, s najväčšou pravdepodobnosťou nevznikla na ministerstve kultúry, ale bola importovaná z prostredia majiteľov rádií rovno do kancelárie ministerky. A tá, keď ide o protislovenské kroky, je vždy ochotná poslúžiť.
Proti návrhu zmeny, ktorá prišla bez predchádzajúcej diskusie, sa ozvali umelci i Slovenský ochranný zväz autorský. Poukazovali na to, že zmena bude jednoznačne znamenať nižšiu hranosť domácej tvorby v rádiách. Ozvala sa i Milanovej predchodkyňa Ľubica Laššáková, ktorá to nazvala „barbarským rozhodnutím“.
Milanová reagovala tvrdením, že štát nemá prečo diktovať komerčným rádiám, čo majú hrať. Ministerka kultúry zjavne nechápe, že takzvané zasahovanie štátu do súkromného podnikania rádií (tvrdenie, ktorým sa často oháňajú) je absolútny nezmysel.
Eéter predsa nie je vlastníctvom majiteľov rádií – je to vlastníctvo Slovenskej republiky, štátu, čiže nás všetkých. Oni si ho len prenajímajú prostredníctvom vysielacích frekvencií, a štát, keďže je prenajímateľom, má právo si určovať podmienky, za ktorých môžu v éteri podnikať.
Jednou z úplne prirodzených podmienok je šírenie slovenskej kultúry, v tomto prípade najmä domáceho popu a rocku. Ak chcú teda vlastníci rádií podnikať na prenajatých frekvenciách, musia dodržiavať podmienky štátu. Uvedomme si, že aj pri v súčasnosti platnom zákone stále môžu vysielať až 75 percent zahraničnej hudobnej produkcie. Im sa to však zjavne máli.
Nečudo: prevažne zahraniční majitelia súkromných rozhlasových staníc potrebujú tlačiť do Slovákov anglosaskú produkciu, respektíve globálnu hudobnú tvorbu, ktoré je pre nich komerčne výhodná. Na nejakej slovenskej kultúre im vôbec nezáleží – nič z nej totiž nemajú.
Odhodlanosť ministerky však bola napriek týmto argumentom veľká a už to vyzeralo, že súčasné vedenie štátu opäť trestuhodne zlyhá, ako sa to stalo už mnohokrát, a že nasledujúca vládna garnitúra to bude musieť opäť naprávať.
Nakoniec sa však stalo niečo, čo nik nečakal – zasiahol stranícky šéf ministerky kultúry Igor Matovič a požiadal ju, aby v rámci pripravovanej mediálnej legislatívy návrh zrušiť hudobné kvóty pre rádiá stiahla. Tá, naučená na slovo poslúchať, okamžite zaradila spiatočku.
Matovič pochopil, že zrušením kvót by si proti sebe vláda poštvala veľkú časť kultúrnej obce, a je možné, že mu dohovoril aj jeho stranícky kolega a súčasný trnavský župan Jozef Viskupič, ktorý v minulosti ako poslanec NR SR za presadenie hudobných kvót bojoval.
Hoci to uňho nebýva zvykom, tentoraz boli Matovičove argumenty racionálne. “Rádiá podnikajú na štátnych licenciách, preto ako štát máme úplne legitímne právo od nich žiadať pomoc našim umelcom pred valcom anglofónnej hudby. To nie je nacionalizmus, to je zdravý rozum a ochrana verejného záujmu,“ napísal na sociálnej sieti.
Je tragické, že ministerka, ktorá má riadiť a chrániť slovenskú kultúru, predstavuje pre ňu najväčšiu hrozbu. Dúfajme preto, že tento Milanovej výstrelok bol počas jej fukčného obdobia posledný. Najlepšie by bolo, keby celú nekompetentnú politickú garnitúru čím skôr odstrihli od moci predčasné voľby.
