Námestník ruského ministra zahraničných vecí Alexandr Gruško poskytol exkluzívny rozhovor periodiku Izvestija. NATO a Európska únia podľa neho Rusko podcenili a urobili veľkú chybu, keď všetko stavili na jeho strategickú porážku.
Vyjadril sa aj k možnému dialógu medzi Ruskom a NATO, budúcej architektúre regionálnej bezpečnosti v Európe a úlohe OBSE na Ukrajine. Gruško okrem iného pripomenul, že od roku 2019 sa počet vojenských kontingentov NATO na východnom krídle zvýšil dvaapolnásobne. Rozhovor vám prinášame v plnom znení.
V decembri 2021 žiadalo Rusko od Spojených štátov a NATO bezpečnostné záruky. Je pre nás teraz aktuálne, aby sme tieto záruky dostali? Hovorí sa na súčasných rokovaniach s Washingtonom o návrate NATO k hraniciam z roku 1997?
Ruská federácia prišla v roku 2021 s dvomi iniciatívami. Jedna bola adresovaná Spojeným štátom, druhá krajinám NATO. Nestretli sa však s pochopením. Uvedomili sme si, že naši takzvaní partneri nie sú pripravení na vecný dialóg.
Ukázalo sa, že vojenský charakter aliancie a americké vojenské prípravy sú zamerané na dosiahnutie nadradenosti nad Ruskou federáciou. Ukrajina bola navyše vybraná ako hlavné bojisko a dejisko vojenských operácií proti Rusku.
Ak hovoríme o mierovom riešení konfliktu na Ukrajine, to bude mať, samozrejme, vonkajšie obrysy. Budeme požadovať, aby sa súčasťou tejto dohody stali pevné bezpečnostné záruky. Pretože iba ich vytvorením bude možné dosiahnuť trvalý mier na Ukrajine a všeobecne posilniť regionálnu bezpečnosť.
Súčasťou týchto záruk by mal byť aj neutrálny štatút Ukrajiny a nesúhlas krajín NATO s jej vstupom do aliancie. Práve toto ustanovenie bolo súčasťou návrhov týchto dohôd. Pokiaľ ide o diskusie, samozrejme, dnes neprebiehajú, pretože neexistujú nijaké rokovania.
V médiách sa objavili informácie, že administratíva Donalda Trumpa zvažuje zníženie americkej vojenskej prítomnosti v pobaltských štátoch. Diskutuje sa o tejto otázke v súčasnosti so Spojenými štátmi?
Diplomati a armáda nepotrebujú fámy. Situáciu hodnotíme triezvo. Ak sa pozrieme na strategické koncepcie schválené v NATO a vypracované v Európskej únii, ako aj na nasadenie jednotiek NATO pozdĺž našich hraníc, uvidíme, že hovoríme o dlhodobých plánoch, ktoré sa Západ nijako nesnaží prispôsobiť budúcej mierovej dohode.
A budeme z toho vychádzať tak z hľadiska našej politiky, ako aj vo vojenskej oblasti. Ak porovnáme súčasnú situáciu s rokom 2019, počet vojenských kontingentov NATO na východnom krídle, predovšetkým v Poľsku, pobaltských štátoch, Bulharsku a Rumunsku, sa zvýšil dvaapolnásobne.
Počet ťažkých zariadení sa zvýšil približne v rovnakej miere. Vytváranie takzvaného vojenského schengenu pokračuje. Siete letísk a prístavov sa posilňujú a rozširujú. NATO vytvára nové jednotky rýchlej reakcie a zvyšuje ich manévrovateľnosť. Pozorujeme, ako sa zvyšuje frekvencia cvičení a ich rozsah.
Sú čoraz agresívnejšie a zameriavajú sa na vojenské operácie proti porovnateľnému nepriateľovi. Mám na mysli Ruskú federáciu. To je realita, s ktorou musíme rátať. A kým nepríde k skutočným zmenám v politike a vojenstve krajín NATO, budeme vychádzať z existencie významných hrozieb pre Rusko zo Západu.
Ako je známe, dialóg o bezpečnostných zárukách sa uskutočnil nielen medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ale aj medzi Ruskom a NATO. Posledné stretnutie v tomto formáte sa konalo v januári 2022. Sú možné rokovania medzi Ruskom a NATO na pozadí zintenzívnenia dialógu s Washingtonom?
Momentálne nevidím nijaké perspektívy. Samozrejme, nemôžeme to vopred vylúčiť, ale o čom sa môžeme rozprávať, ak krajiny NATO odmietli považovať Rusko za partnera aj v tých oblastiach, kde sa naše záujmy objektívne zhodovali, napríklad v boji proti terorizmu.
Rusko označili za priamu a bezprostrednú hrozbu pre krajiny NATO a svoju vojenskú politiku uskutočňujú takým spôsobom, aby dosiahli nadradenosť nad nami vo všetkých dejiskách vojenských operácií, v každom operačnom prostredí: vo vesmíre, vo vzduchu, na súši, na mori aj v kyberpriestore.
Doteraz vojensky najpokojnejší región Európy, pobaltský región, menia na zónu vojenskej konfrontácie. Poviem len toľko, že na území Švédska a Fínska určili 32 vojenských zariadení na umiestnenie amerických vojenských síl.
To všetko je nová realita, ktorá je v rozpore so všetkým, čo bolo stanovené v zakladajúcom akte Rusko – NATO a ďalších dokumentoch. Tie mali spájať sily v boji proti spoločným hrozbám a zároveň riešiť následky studenej vojny.
Západné krajiny sa však rozhodli inak. Naše zastupiteľstvo pri NATO bolo zatvorené, pretože aliancia znemožnila jeho ďalšie fungovanie. A teraz existuje iba horúca linka s ústredím NATO, ktorú zabezpečuje Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Belgicku. Zatiaľ sme ju nevyužili, ale oficiálne sme o nej informovali vedenie aliancie. Vedia, kam majú v prípade potreby zavolať.
Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov uviedol, že Moskva je kategoricky proti prítomnosti mierových síl NATO alebo EÚ na ukrajinskom území. Pripúšťa Rusko variant rozmiestnenia mierových síl pod záštitou OSN? Aké podmienky na to musia byť splnené?
Mier a NATO sú nezlučiteľné veci. Veľmi sa chvália tým, že ide o obrannú alianciu, ale skutočná história NATO pozostáva z vojenských operácií, série bezdôvodných agresií, len aby sa opäť zdôraznila jeho hegemónia vo svetových a regionálnych otázkach. Preto sú všetky tieto rozhovory absolútne nevhodné a absurdné.
A myslím si, že aj obyvatelia Západu chápu skutočnú cenu takéhoto podsúvania. Po druhé, ako povedal prezident Vladimir Putin a minister Sergej Lavrov, je nám úplne jedno, pod akou značkou môžu byť kontingenty NATO rozmiestnené na území Ukrajiny: či už ide o Európsku úniu, NATO alebo konkrétny štát.
V každom prípade, ak sa tam objavia, bude to znamenať, že sa nachádzajú v zóne konfliktu so všetkými dôsledkami pre tieto kontingenty ako strany konfliktu. Okrem toho samotné rozhovory o mieri sú pokusom postaviť vozík pred koňa. K otázke akejsi medzinárodnej podpory dohody možno pristupovať až po vypracovaní tejto dohody.
A ak strany pochopia, že „mierový balík“ potrebuje medzinárodnú podporu, potom sa objaví predmet diskusie. Môžeme tiež hovoriť o neozbrojených pozorovateľoch, civilnej misii, ktorá by monitorovala dodržiavanie určitých aspektov tejto dohody, alebo o záručných mechanizmoch. Dovtedy sú to len prázdne reči.
Ako sa Rusko stavia k možnému nasadeniu mierových síl na Ukrajinu pod záštitou OBSE?
Treba mať na pamäti dva body. Po prvé, OBSE nemá ozbrojený potenciál, na rozdiel od OSN nemá „ozbrojenú ruku“. Konkrétne, neexistujú nijaké kompetencie, výbor alebo štruktúry, ktoré by mohli riadiť takéto kontingenty. Po druhé, ani špeciálna monitorovacia misia OBSE, ktorá tam bola nasadená, nedokázala zvládnuť svoje úlohy.
NATO ju len využilo na získanie jednostranných výhod pre kyjevský režim. Teraz sa dozvedáme, že niektorí zamestnanci tejto misie, ktorí mali byť neutrálni a zabezpečiť plnenie mandátu, v skutočnosti konali v záujme Kyjeva. A nie je nijakým tajomstvom, že mnohí obyvatelia Donbasu hovorievali: „Prešli pozorovatelia OBSE – čakajte ostreľovanie.“
Preto sme mimoriadne skeptickí, pokiaľ ide o zapojenie OBSE, a to aj teoreticky. Nemožno si nevšimnúť, že účelom týchto lží o rozmiestnení kontingentov západných krajín na území Ukrajiny je príprava verejnej mienky na najradikálnejšie scenáre ako súčasť kampane na eskaláciu vojnovej psychózy a démonizáciu Ruska.
Dovoľte mi pripomenúť, že len pred niekoľkými mesiacmi takúto perspektívu popreli všetky členské štáty NATO a generálny tajomník opakovane uviedol, že za žiadnych okolností sa tam neobjavia vojaci aliancie.
Generálny tajomník OBSE nedávno navštívil Moskvu. Ako hodnotíte výsledok rokovaní s ním? Sú možné ďalšie kontakty prostredníctvom tejto organizácie?
Samozrejme, kontakty budú. Je dobré, že generálny tajomník prišiel, vedenie OBSE totiž nenavštívilo Moskvu dva roky. Hlavným problémom OBSE je, že v dôsledku krokov Západu bola organizácia v skutočnosti odsunutá na vedľajšiu koľaj politickými procesmi. Jej hlavný význam ako nástroja zmierenia medzi Východom a Západom a zmiernenia rozporov sa stratil.
Tento proces sa všeobecne označuje ako „detente“, teda uvoľnenie. Z tohto dedičstva nezostalo prakticky nič. OBSE je v súčasnosti na križovatke. Toto leto budeme oslavovať 50. výročie helsinských dohôd. Záleží len na samotných členských štátoch, či bude o túto platformu záujem s cieľom nejakého zjednotenia, alebo či sa súčasný krízový stav organizácie zmení na definitívny.
Sú možné podobné rokovania s Bruselom na pozadí dialógu medzi Moskvou a Washingtonom?
Je to možné. V prvom rade sa však Európska únia izoluje od Ruska. Prerušila všetky politické kontakty. Je pre mňa ťažké povedať, s ktorou medzinárodnou organizáciou sme mali bližší dialóg. Dve stretnutia na vysokej úrovni za rok, každoročné spoločné zasadnutie vlády Ruskej federácie a Európskej komisie.
Existuje tiež viac ako dvadsať stálych rád pre partnerstvo vrátane zastrešujúcej Rady pre zahraničnú politiku. Všetko je pozastavené. V každom prípade, ak sa konečne objavia signály naznačujúce, že Brusel je pripravený s nami nadviazať nejaký druh dialógu, nebudeme proti.
Dnes však takúto perspektívu nepozorujeme, naopak, Európska únia naďalej ide samovražednou cestou zavádzania sankcií. Kým v roku 2013 dosiahol objem obchodu medzi Ruskom a Európskou úniou 417 miliárd eur, v roku 2024 klesol na úroveň 60 miliárd.
Čo sa týka naliehania Bruselu na rokovania o ukrajinskom konflikte, ani neviem, ako to diplomaticky opísať. EÚ bola na týchto rokovaniach a bola v centre diania počnúc majdanom, kde tri krajiny únie pôsobili ako garanti dohody medzi Viktorom Janukovičom a „opozíciou“. A čo urobili pre implementáciu Minských dohôd? Absolútne nič, naopak, nabádali Kyjev, aby ich sabotoval.
A keď Minské dohody padli, keď vyšlo najavo, že Kyjev smeruje k vojenskému riešeniu konfliktu, čo sa v skutočnosti stalo spúšťačom rozhodnutia o začatí špeciálnej vojenskej operácie, Angela Merkelová a Francois Hollande vyhlásili, že sa Minské dohody ani nechystali dodržiavať.
Len potrebovali čas, aby vyzbrojili Ukrajinu západnými zbraňami a pripravili Kyjev na priamy vojenský konflikt s Ruskou federáciou. V tejto súvislosti nie je celkom jasné, akú úlohu môžu zohrať Európania.
Môže EÚ v budúcnosti zaujať konštruktívnejší postoj k Rusku?
Ak sa pozrieme na ich súčasné pozície, nie je nijaký predpoklad konštruktívnej účasti na rokovacom procese. Vyhlásenia politických elít Európskej únie sú jasné. Bod 1 – treba zabrániť rýchlemu skončeniu konfliktu, musí pokračovať až do roku 2030, pretože ak sa skončí rýchlo, Rusko vraj okamžite zaútočí na pobaltské štáty a Poľsko.
Bod 2 – treba dosiahnuť strategickú porážku Ruska. Vieme, čo to znamená. Bod 3 – treba hľadať bezpečnostné záruky Ukrajiny. V skutočnosti sa konflikt dostal do fázy, keď je strategicky porážaný Západ.
Pretože výsledok všetkých troch zložiek, s ktorými sa ráta – vojenská porážka na bojisku, kolaps ekonomiky a nakoniec, ako sa hovorí, zmena režimu – je presne opačný. Ak sa pozrieme na ekonomickú stránku, u nás je hospodársky rast štyri percentá, v Európskej únii je to približne od 0,1 do jedného percenta, čo sa približuje k štatistickej chybe. A situácia na bojisku je dobre známa.
K našim prioritám patria bezpečnostné záujmy Ruska. Potrebujeme silné medzinárodné záruky, vylučujúce členstvo Ukrajiny v NATO i možnosť rozmiestnenia zahraničných vojenských kontingentov na jej území s cieľom vytvárania vojenského tlaku na Rusko. Tak sa dosiahne bezpečnosť Ukrajiny a celého regiónu, keďže bude odstránená jedna z hlavných príčin konfliktu.
Jedným z hlavných iniciátorov myšlienky vyslania európskych mierových síl na Ukrajinu je francúzsky prezident Emmanuel Macron. Aký je podľa vás dôvod túžby eskalovať situáciu a viesť prakticky k priamemu konfliktu medzi Ruskom a NATO?
Myslím si, že tu zohrávajú úlohu dva faktory. Po prvé, samotnému Francúzsku sa nedarí v hospodárskej, sociálnej ani v ostatných oblastiach. Krajina prechádza vážnou krízou, otriasajú ňou demonštrácie a Emmanuel Macron a politické sily, ktoré ho podporujú, nie sú príliš silné. Vlády sa menia.
Nastolenie takej výraznej témy, ako je nasadenie vojenského kontingentu, má preto okrem iného odvrátiť pozornosť verejnosti od vnútorných problémov. Po druhé, ide o pokus Francúzska viesť prívržencov vojny v rámci EÚ, čím sa zdôrazňuje jeho vedúce postavenie v únii.
Vplyv Francúzska v poslednom čase klesá. Spojenie medzi Nemeckom a Francúzskom už nefunguje z mnohých dôvodov a Macron sa zjavne rozhodol využiť vojenskú tému na to, aby svoju krajinu vrátil späť do epicentra európskej politiky a vzdal sa tradičnej francúzskej zahraničnej politicky.
Francúzsko od čias generála de Gaulla hralo v zahraničnej politike úlohu zmierovateľa. Jeho význam a politická váha spočívali v tom, že Francúzsko navrhovalo iniciatívy, ktoré skôr zjednocovali ako rozdeľovali.
Bohužiaľ, Francúzsko sa teraz stáva radikálnejším ako rusofóbny tábor pozostávajúci z pobaltských štátov a Poľska. NATO a EÚ veľmi podceňujú naše schopnosti a odhodlanie.
Šéfka Európskej komisie nedávno prišla s iniciatívou prezbrojenia EÚ v hodnote 800 miliárd eur. Vidí Rusko nejaké riziká v súvislosti s týmto programom?
Vidíme celkom zjavné riziká. Ide o to, že Európska únia sa vojensky a politicky podriadila NATO, čo vyplýva nielen z konkrétnej spolupráce medzi NATO a EÚ, ale aj z prijímaných dokumentov. V spoločnom vyhlásení NATO a EÚ jasne vidno zámer samotnej EÚ stať sa európskym pilierom NATO.
Aliancia považuje Rusko za priamu a bezprostrednú hrozbu. Tento postulát sa dostal aj do politických dokumentov EÚ. A vidíme, že plány na vytvorenie takzvaného autonómneho vojenského piliera Európskej únie sú dnes zamerané na vytváranie hrozieb predovšetkým pre Rusko.
Vznikli rozsiahle zbrojné programy – za päť rokov sa dovoz zbraní do Európskej únie zvýšil 2,5-krát, pričom 64 percent vojenskej techniky sa nakupuje v Spojených štátoch amerických.
Zároveň sa získavajú také systémy, vrátane najmä stíhačiek F-35, ktoré nie sú určené na použitie v lokálnych krízových situáciách, ale na dosiahnutie prevahy nad porovnateľným súperom, teda Ruskou federáciou.
Program prezbrojenia je zameraný na prípravu Európy na vojenský konflikt s Ruskom. Americký prezident Donald Trump žiada zvýšenie vojenských výdavkov v Európskej únii z dvoch na päť percent.
Mnohí už oznámili, že sa budú uberať týmto smerom. Toto je významný nárast. V súčasnosti je výška vojenských výdavkov EÚ niekoľkonásobne vyššia ako vojenské výdavky Ruskej federácie.
Holandský parlament už hlasoval proti účasti krajiny na programe prezbrojenia EÚ. Je Európa schopná nájsť finančné prostriedky na takýto rozsiahly projekt?
Bývalý predseda vlády Talianska a predseda Európskej centrálnej banky Mario Draghi nedávno vypracoval správu o hospodárskom stave EÚ. Správa je dostatočne úprimná a tvrdá – jej hlavným záverom je, že ak chce EÚ prosperovať v novej globálnej architektúre, musí ročne nájsť 800 miliárd eur na investície do priemyslu, nových technológií, zelenej dohody a ďalších projektov.
Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová k tomu pridala 800 miliárd eur, ktoré sú potrebné na ďalšie vyzbrojenie Európskej únie. Nezabúdajme, že podľa najnižších odhadov dosahujú straty z protiruských sankcií EÚ a z odmietania spolupráce s Ruskom – a to aj v energetickom sektore – 1,5 trilióna.
Viac ako 200 miliárd bolo vynaložených na vojenskú a inú podporu kyjevského režimu. Ak zrátame tieto čísla, dostaneme finančnú dieru vo výške najmenej 3 trilióny. Treba ich niekde nájsť.
Je to obrovské množstvo peňazí – viac ako dva ročné vojenské rozpočty všetkých krajín NATO. Je zrejmé, že finančné prostriedky bude treba vybrať z vreciek daňových poplatníkov, čím sa znížia výdavky na vzdelávanie, medicínu, vedu atď.
Ťažko povedať, či tento projekt vydrží takúto finančnú výzvu. Štátny dlh všetkých krajín EÚ sa čoskoro priblíži k 100 percentám HDP, čo znamená, že krajiny EÚ musia rok pracovať a nič nemíňať, takže vyhliadky na realizáciu všetkých týchto plánov sú dosť vágne.
Aké opatrenia môže Rusko prijať na zastavenie týchto hrozieb?
Ešte raz pripomeniem: nemôžeme poľaviť. Zostavili sme dokumenty zamerané na vojenské plánovanie, navrhnuté tak, aby spoľahlivo zaistili bezpečnosť našej krajiny a jej obranné schopnosti vo všetkých oblastiach.
Ako zdôraznil prezident, nebudeme sa zapájať do pretekov v zbrojení. Naše vojenské schopnosti umožňujú spoľahlivo zastaviť hrozby bez toho, aby sme míňali šialené financie a brali ich z rozvojovej sféry.
Je zrejmé, že negatívne trendy, ktoré dnes zavádza NATO aj Európska únia, tak skoro nezmiznú a musíme byť pripravení na rôzne scenáre. Udalosti na Ukrajine ukázali, že NATO a Európska únia podcenili naše schopnosti a naše odhodlanie a urobili veľkú chybu tým, že stavili na to, že nám spôsobia strategickú porážku.
