Sezóna vyorávania zemiakov ešte nenastala a už sa v brázde opäť objavili myši hľadiace na svet, ako keby len pred chvíľou spoznali denné svetlo. Tentokrát sa ozval Ladislav „Agnes“ Snopko a nič neznamenajúci, ale o to zúrivejší slniečkarsky propagandista Samuel Marec. Nuž a čo ich trápi? Predstavte si – to, čomu sa asi najmenej rozumejú.
Trápi ich estetika súsošia svätých Cyrila, Metoda a Gorazda na Bratislavskom hrade. Neštítia sa pri tom použiť ani prirovnanie svojho ideového arcinepriateľa Viliama Hornáčka, ktorý svojho času prirovnal model súsošia k údenáčom.
Ale poďme po poriadku. Agnes sa odvoláva na svoje “slovenské vlastenectvo”. (To je, samozrejme, vtip, pretože väčšina Slovákov mu smrdí, podľa neho je nevzdelaná a neeurópska. Národ sa však vymeniť nedá.) Vraj ho ako slovenského vlastenca uráža nulová estetická hodnota diela a v noci má sny, že sa predsa len na hrade neodhalí.
Neviem, na akú výtvarnú akadémiu Agnes chodil, ale spomenuté dielo schválila odborná komisia, ktorá ho vybrala z 23 súťažných návrhov. Je síce pravdou, že kontrakomisia, ktorú ustanovil bratislavský magistrát, dielo zvozila pod čiernu zem. No jasným cieľom tejto komisie bolo dať argument mestu, aby postavenie sochy mohlo odmietnuť.
Čo si myslíte, z čisto estetického hľadiska, ktorá komisia bola kompetentnejšia? Tak ako mesto, tak aj Agnesovi predsa nešlo a nejde o nijakú estetiku. Ich rozčuľuje samotná skutočnosť, že Slováci síce pomaly, ale predsa zaľudňujú Bratislavu skulptúrami svojich národných dejateľov.
To im najviac prekáža, lebo Slováci v ich ponímaní majú byť bez dejín a bez osobností, na ktoré by sa mohli odvolávať. Ale pozrime sa na vlastenectvo našich progresívnych spoluužívateľov slovenského jazyka na komunikáciu. Akože nám Agnesovi priatelia zaľudnili Bratislavu?
Predovšetkým do centra mesta umiestnili postavu Čumila, človeka z kanála, ktorý pozerá (teraz, aby som neurazil niekoho zo 72 pohlaví) pod sukne. Kúsok opodiaľ postavili mentálne retardovaného Schöne Naciho a ešte rovno do stredu akéhosi Napoleonovho vojaka. Umelecké diela par excellence. Zdá sa, že vyhovujú aj vkusu Agnesa.
Pri Dunaji, pred nové divadlo postavili repliku Kafkovej sochy Štefánika, proti ktorej vztýčeniu roku 1938 protestovali ako čechoslovakisti, tak aj autonomisti. Predsa len Štefánik nebol motorkár, ani nenosil na epoletách levíčkov, ale predstavte si – generálske hviezdy. Nuž a vrcholom je vztýčenie leva a jeho povýšenie nad človeka.
Pravdepodobne aj tento je bylinožravý ako Budajove medvede. Je na počudovanie, že mesto dalo peniaze na obnovenie čechoslovakistického symbolu ešte pred odliatím originálnej sochy.
Z estetického hľadiska priam vyniká socha Masaryka pred Slovenským národným múzeom. Na piedestál, na ktorom bola pôvodne umiestnená 30-metrová skulptúra, dali sošku s podživotnou veľkosťou. Skutočne, ak sa pri tejto soche nesmejú do popuku Snopkovi zahraniční hostia, tak potom už nikde.
Aby som bol úplný, na Bratislavskom hrade postavili aj oni sochu. Zobrazuje v ľudovom barokovom štýle sv. Alžbetu Durínsku. Vraj sa na hrade narodila. Kypré tvary zobrazenej sú plne v rozpore s historickou realitou, pretože zomrela mladá, bez prostriedkov, v biede a asi na malnutríciu, teda od hladu.
Neviem si spomenúť na niečo iné, čo by sa dotýkalo národných dejín a čo by zhotovil niekto v Bratislave na náklady slniečkarov alebo nimi ovládaného magistrátu. Preto akákoľvek kritika z ich radov napríklad na adresu sochy kráľa Svätopluka alebo súsošie solúnskych bratov s Gorazdom je úbohým štekaním psov na karavánu.
Tá napokon aj tak príde do cieľa. A na záver Agnesovi ešte jeden odkaz: mal by sa zaoberať tým, čomu sa rozumie. Možno by bolo vhodné, keby urobil katalóg rímskych mincí z Gerulaty.
