Pripomínanie si augustových udalostí z roku 1968 po zmene režimu v roku 1989 slúži ako zdroj protiruskej hystérie a nenávisti. Situácia je o to úsmevnejšia, že dnešná ruská vláda nemá nič spoločné s niekdajším politbyrom ÚV KSSZ a že tejto invázie sa zúčastnili popri sovietskych vojskách aj spriatelené armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska.
Nehovoriac o tom, že samotná sovietska armáda sa skladala z vojakov z 15 zväzových republík – Ukrajiny, Litvy, Lotyšska, Estónska, Gruzínska, Bieloruska, Kirgizska, Tadžikistanu, Uzbekistanu, Kazachstanu, Turkménska, Azerbajdžanu, Arménska, Moldavska, pričom na čele Sovietskeho zväzu stál v tom čase Kazach Leonid Iljič Brežnev. Máme teraz nenávidieť i všetky tieto národy, či len Rusko?
Sféry vplyvu boli po 2. svetovej vojne na Jaltskej konferencii jasne rozdelené a akékoľvek snahy o prejdenie z jedného tábora do druhého nemali šancu na úspech. Ak by v Rakúsku v tom čase vypukla socialistická revolúcia, bola by rovnakým spôsobom potlačená spriatelenými armádami NATO pod vedením USA.
Okrem invázie v auguste 1968 sme zažili aj inváziu v marci 1939. Túto inváziu však nikto zo Sorosových agentov nepripomína a nedrží tryznu za jej obete. Na Slovensko vtedy vpadli maďarské vojská a obsadili časť územia východného Slovenska. Dôvod, prečo túto udalosť média a politici nespomínajú a inváziu z roku 1968 nafukujú od roku 1989, je šírenie protiruských nálad v spoločnosti. Občan má byť permanentne strašený, že za všetky zločiny komunizmu je zodpovedný ruský národ, ktorý v skutočnosti bol sám najväčšou obeťou tejto ideológie.
Pritom len 25 rokov pred augustom 1968 si Nemci podmanili také štáty ako Francúzsko, Belgicko, Holandsko a vraždili tam antifašistov, odborárov, komunistov a kresťanských demokratov po státisícoch. Má sa teraz u obyvateľov týchto štátov pestovať nenávisť voči Nemcom aj po 70 rokoch?
Množstvo samozvaných intelektuálov a kváziodborníkov interpretuje vpád vojsk Varšavskej zmluvy ako nejakú zásadnú udalosť ktorá zmarila reformný proces socialistického zriadenia v Československu.
Tí istí odborníci však zároveň tvrdia o revolúcii v novembri 1989, že socializmus bol nereformovateľný a že musel padnúť. V tom prípade vstup armád do Československa nemohol nijaký reformný proces zmariť. Po nežnej revolúcii bol “nereformovateľný” socializmus nahradený novým kapitalistickým systémom, ktorého hlavnými výhodami oproti bývalému režimu sú podľa protagonistov zamatovej revolúcie, sloboda cestovať, možnosť študovať v zahraničí a mandarínky v obchodoch.
Nečudo, že ľudia to v skutočnosti vnímajú tak, že ak by sa invázia v roku 1968 nekonala, mali by tu marazmus ktorý prišiel po osemdesiatom deviatom o dvadsaťročie skôr. Tieto názory začínajú prevládať z jednoduchého dôvodu: štát sa zvrhol na vládu oligarchickej kliky, v ktorej obyvateľstvo nemá nijakú sociálnu oporu.
Občanov už nezaujímajú propagandistami dookola omieľané výhody, keď musia riešiť dilemu či si kúpia jedlo, alebo zaplatia nájom. Ak by dnes dostali na výber, či by uprednostnili mandarínky a cestovanie, pred istotou zamestnania a bytu prakticky zadarmo, je jasné čo by zvolili. August 1968 tak pre nich čím ďalej viac znamenať udalosť, ktorá oddialila nástup toho, čo práve prežívajú a s čím nie sú spokojní.
