Novú budovu Slovenskej národnej rady (SNR), dnes Národnej rady (NR) SR, situovanú v blízkosti Bratislavského hradu, začali stavať ešte v období socializmu. Pôvodne nemala byť celoštátnym parlamentom, ale iba slovenským v rámci spoločného štátu.
Budova teda nebola ideálna pre potreby samostatného štátu a súčasného zriadenia s viacerými politickými stranami. To prinieslo aj komplikácie. Niektoré úvahy po novembri 1989 hovorili aj o zbúraní staveniska. Budovu však dokončili v roku 1993 po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Podľa Ľubomíra Adamišina z odboru komunikácie s médiami a verejnosťou Kancelárie NR SR, dôvodom na stavbu novej budovy bola nevyhovujúca kapacita starej budovy SNR na bratislavskom Župnom námestí.
Stavebné práce sa na budove zákonodarného zboru na hradnom kopci začali v júni 1986. Podľa pôvodných plánov mala byť budova hotová už v septembri 1991. Všetko však zmenili novembrové udalosti v roku 1989, hovorí Adamišin.
Po Nežnej revolúcii sa odborná aj laická verejnosť rozdelili na dva tábory. „Jedni boli za dokončenie budovy, druhí boli zásadne proti. Vnímali ju totiž ako symbol komunistického režimu. Tí najväčší odporcovia sa dokonca domáhali toho, aby bolo stavenisko zrovnané so zemou,“ pokračoval.
Menej radikálni odporcovia navrhovali predaj. Adamišin spomenul, že rozostavanú budovu chcel za symbolickú jednu korunu odkúpiť americký miliardár George Soros, z ktorej chcel urobiť sídlo jeho Stredoeurópskej univerzity. V tom prípade by bola rokovacia sála vysokoškolskou aulou. Dnes sídli Stredoeurópska univerzita vo Viedni, kam sa presťahovala z Budapešti.
Na približne jeden rok robotníci zo stavby odišli. Po rôznych peripetiách sa napokon rozhodlo o jej dokončení. Stavebné práce skončili koncom roka 1993 a 25. mája 1994 sa v rokovacej sále konalo prvé slávnostné zasadnutie.
Adamišin pripomenul, že nová budova nie je ideálna pre fungovanie demokratického parlamentu a samostatného štátu. Mala byť určená len pre jeden z troch parlamentov. „V Prahe bol celoštátny parlament – Federálne zhromaždenie, Česi mali Českú národnú radu a my Slovenskú národnú radu,“ doplnil s tým, že všetky mali len formálne postavenie.
„O všetkom dôležitom sa rozhodovalo na ústrednom výbore komunistickej strany,“ povedal. Parlament v tom čase zasadal len asi dvakrát do roka, išlo o jarné a jesenné zasadnutie. Spôsob rokovania a formálnosť neprinášala veľké nároky na priestorové zabezpečenie a technické vybavenie, čo sa neskôr ukázalo ako problém.
V novej budove NR SR je napríklad nedostatok menších miestností, keďže počas socializmu sa do parlamentu volili iba zástupcovia jednej vládnej strany. V súčasnosti existuje viacero poslaneckých klubov a aj počet výborov je vyšší.
Nerátalo sa s tým, že sa raz do parlamentu zasadnú zástupcovia šiestich či siedmich politických strán a každá bude potrebovať svoje zázemie, miestnosť, kde rokujú. „Dlhé roky dokonca poslanci nemali ani vlastné kancelárie. Potom sa postavila budova v tesnej blízkosti Bratislavského hradu, kde sa nachádza 145 poslaneckých kancelárií,“ priblížil.
Predseda parlamentu a podpredsedovia majú svoje väčšie sekretariáty priamo v budove parlamentu. Na konci éry socializmu bolo v politike aj medzi novinármi menej žien. To brali do úvahy aj architekti pri projektovaní budovy.
Adamišin pripomenul, že v budove NR SR je menej sociálnych zariadení pre ženy. „Aj moderné mediálne centrum bolo pôvodne len vestibulom. Je tam dodatočne pristavaná sadrokartónová stena,“ dodal.
