Nedávno mala strana Spolu svoj snem v Senci. Ide o politický subjekt, dosahujúci v prieskumoch verejnej mienky podporu 0,7 percenta voličov. Jej predsedom je poslanec NR SR Miroslav Kollár, jeden z tých, na ktorých dnes závisí Hegerova vláda. Samozrejme, že premiér na sneme Spolu nechýbal.
Do Senca prišiel aj bývalý premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý sa na verejnosti ukázal prvýkrát od svojho odchodu zo slovenskej politiky. Bol taký nepopulárny, že hoci bol predsedom SDKÚ, v roku 2010 musel prepustiť miesto volebnej líderky Ivete Radičovej. Tá sa stala aj premiérkou, hoci dlho nevydržala.
Dzurindov príbeh, rovnako ako aj ďalších kádehákov, je veľavravný. Odišiel z KDH, aby založil SDK. Najväčším vtedajším tromfom jeho strany bola porážka, ako on a jeho spolustraníci hovoria, mečiarizmu. Ako prvý začal používať slovník degradujúci svojho politického protivníka. Vladimíra Mečiara nazýval “diktátorom”.
Neskôr pôsobil na Ukrajine. Dnes je tam vojna. Aktuálne opäť prichádza na slovenskú politickú scénu, kde už má dobre etablovaného bývalého mládežníckeho funkcionára KDH Daniela Lipšica. A opäť chce spájať, lebo vraj Slovensku “chýba silná formácia typu Európskej ľudovej strany“.
Nuž, Dzurindovi treba osviežiť pamäť. Silná ľudová strana tu už predsa bola a bojoval proti nej až do roztrhania tela. Keď HZDS, štátotvorné ľudové hnutie, malo záujem vstúpiť do Európskej ľudovej strany, dzurindovci a bugárovci sa proti tomu postavili a zabránili mu etablovať sa medzi ľudovcami v Európskom parlamente.
Obidva politické subjekty boli totiž členmi tejto frakcie a bez ich súhlasu sa nijaká strana zo Slovenska nemohla stať jej členom. Áno, HZDS bolo silným hnutím práve preto, že všetky ostatné opozičné strany zlyhali v národno-emancipačnom zápase.
Či to boli konzervatívci (KDH, SDKÚ), liberáli (ODÚ, DS-ODS, DÚ) alebo ľavičiari (SDĽ). Dodnes je pre všetkých najväčším tromfom porážka “mečiarizmu”, ktorým označujú suverénnu slovenskú politiku a dosiahnutie štátnej samostatnosti.
A čo zosobňuje SDKÚ? Podľa Ivety Radičovej „príbeh SDKÚ je príbehom Slovenska“. A čo sa stalo po voľbách v roku 1998, keď sa „príbeh Slovenska“ dostal do rúk tým, čo Slovenskú republiku nechceli?
Reprivatizácia podnikov, zastavenie výstavby diaľnic, vyhnanie slovenských dodávateľov, masívna privatizácia strategických odvetví do rúk cudzích štátov, absolútne ovládnutie mediálneho priestoru. Demokracia na Dzurindov spôsob. Napokon, nie nadarmo sa pripomína ako hlava Gorily. V poslednom čase sa s ňou začalo trochu hýbať, takže treba to zastaviť? Lipšic to zariadi?
Súčasný jazyk mainstreamu pripomína časy likvidácie Mečiara pred voľbami v roku 1998 a nastolenie zmeny. V súčasnosti nesvojprávnym politikom prekáža najmä Robert Fico. Poslanec NR SR Martin Klus si v televíznej diskusii dovolil povedať, že nie je vylúčené, že “Fico pôjde do basy”.
Ostatné konzervatívne strany, vyjmúc KDH, sú pre súčasnú politickú moc “fašistické”. Skvelí učni Dzurindu, ktorý kedysi kolenačky chodieval do Spojených štátov. Vyplatilo sa, ale účty treba platiť.
Hoci aj odmietnutím lacného ruského plynu. Miki,ktorý by opäť rád mútil vody slovenskej politiky, to vie, Miki to dokáže. Tak ako už raz dokázal Slovákov ohúriť sľubmi o dvojnásobných platoch. Ibaže tentoraz Slovákov čakajú niekoľkonásobné – účty. A účty treba platiť…
