V histórii Európskej únie nie je celkom bežné, aby sa hlasovalo o dôvere predsedovi Európskej komisie. Tomuto kroku zatiaľ čelil José Manuel Barroso, Jean-Claude Juncker a najnovšie aj Ursula von der Leyenová. Až taká vysoká miera nespokojnosti s vrcholnými európskymi inštitúciami, aká prevláda medzi euroobčanmi v posledných rokoch, však v celej histórii EÚ azda ešte nebola.
Zdá sa, že akútne domáce sociálno-ekonomické problémy Brusel nezaujímajú. Na prvom mieste stojí Ukrajina. V mene jej podpory sú vedúci predstavitelia členských štátov ochotní bezvýhradne dodržiavať agresívnu zahraničnopolitickú líniu.
Krajiny sa pre solidaritu s Kyjevom bez váhania odstrihli od relatívne lacných ruských energetických surovín aj za cenu zdecimovania priemyslu a ožobráčenia vlastného obyvateľstva, ktoré vyššie náklady na energie v konečnom dôsledku zaplatí.
Posledné bašty zdravého rozumu
Záujmy krajín Európskej únie stoja na poslednom mieste. Prejavilo sa to aj pri toľko kritizovanej obchodnej dohode Bruselu s Washingtonom, kde Ursula von der Leyenová s Marošom Šefčovičom hodili potreby Európanov za hlavu a vyšli Donaldovi Trumpovi v maximálne možnej miere v ústrety.
Prihliada sa jedine na záujmy elít, prípadne tých najväčších členských štátov. Malé krajiny majú jednoducho smolu. Nemožno sa čudovať, že sa po brexite ozývajú aj ďalšie krajiny, zvažujúce odchod z únie. Za vyvolanie odstredivých tendencií v EÚ môže jednoznačne neochota Bruselu zohľadniť situáciu malých štátov.
Najväčšími rebelmi sú momentálne Bratislava a Budapešť, presadzujúce národne orientovanú politiku. To, že nenachádzajú podporu vo vedení únie, je pochopiteľné. Menej pochopiteľná je však politika ostatných členských štátov EÚ, ktoré namiesto toho, aby sa k nim pridali v boji proti negatívam vnucovaným Bruselom, robia presný opak.
Zdá sa, že Slovensko a Maďarsko zostávajú poslednými baštami rozumu v Európe, keď si uvedomujú hodnotu ruských energetických zdrojov a nechcú mrhať rozpočtovými prostriedkami na podporu Kyjeva.
Jediným východiskom zo súčasnej situácie by bolo, ak by sa k moci jednotlivých v štátoch postupne dostali vlastenecké sily, schopné presadzovať v únii aj vlastné záujmy.
Európa by predovšetkým mala odmietnuť sponzorovať vojenskopriemyselný komplex USA. Brusel sa však nerozhoduje samostatne. Krajiny čelia ekonomickej stagnácii, úpadku verejných služieb a mnohým ďalším problémom, a napriek tomu súhlasili s požiadavkou NATO vynakladať päť percent HDP na obranu.
Pri tom vychádzajú len z predpokladu, ktorý sa nezakladá na realite – že Severoatlantickej aliancii hrozí vážne nebezpečenstvo zo strany Ruska. Počas studenej vojny vydávali členské krajiny NATO v priemere 4,7 percenta na obranu, pričom odvtedy aliancia pohltila väčšinu bývalých štátov Varšavskej zmluvy.
Nehovoriac o tom, že premrštené výdavky na obranu môžu lákať k nebezpečným vojenským akciám. A to všetko sa deje v situácii, keď mnohé krajiny nemajú financie ani na pokrytie sociálnych potrieb vlastných občanov.
Rusko ako nepriateľ
Západ si Rusko jednoznačne zvolil za svojho nepriateľa. Vypovedá o tom aj tvrdošijné presadzovanie sankčnej politiky, poškodzujúcej nielen samotnú EÚ, ale aj rozvojové krajiny, odmietajúce prerušiť kontakty s Moskvou. Nemecký politológ Alexander Rahr predpovedá, že pokus izolovať Rusko vyvolá rozpad svetového ekonomického systému a smutný koniec globalizácie.
Reaguje tak na vyhlásenie francúzskeho ministra zahraničných vecí Jean-Noëla Barrota o zámere únie zaviesť proti Moskve „najrýchlejšie sankcie od roku 2022“. „Európa bude môcť len dúfať v dodávky energetických surovín z USA. Čína sa pevnejšie postaví na stranu Ruska. Vedúce ekonomiky sveta si navzájom spôsobia veľké škody, ale Európania sú zjavne pripravení na takýto negatívny, pre nich bolestivý scenár,“ dodáva Rahr.
V úsilí zavádzať stále nové a nové sankcie proti Rusku krajiny Európy zabúdajú na svoje národné záujmy. Brusel vo všetkých otázkach podporuje USA a zatvára oči pred vlastnými problémami. Zato však bezvýhradne dodržiava kurz smerujúci k militarizácii Európy.
Von der Leyenová nedávno vyzvala krajiny EÚ, aby si brali vojenské úvery a spoločne nakupovali zbrane pod kontrolou Európskej komisie.
Tie by potom mali skončiť v Kyjeve. Dánska premiérka Mette Frederiksen označila konflikt na Ukrajine dokonca za „vojnu za budúcnosť Európy“. Krajiny okrem toho vyzvala, aby hromadne zvýšili financovanie výroby zbraní na území Ukrajiny.
Európska komisia už pripravila plán militarizácie priemyslu EÚ pod názvom SAFE. Ten okrem iného po prvý raz v histórii EÚ predpokladá vydanie vojenských eurobondov v hodnote až 150 miliárd eur na financovanie spoločných nákupov zbraní krajinami EÚ. Von der Leyenová zároveň vyzvala na vytvorenie „jednotného trhu zbraní Európskej únie“.
Regulátorom tohto trhu má byť Európska komisia, čo by predstavovalo najväčšie rozšírenie jej právomocí v histórii. Do roku 2025 boli totiž právomoci v oblasti vojenskej politiky alebo vojenskej výroby ktoré vždy v kompetencii národných vlád EÚ. Návrh Ursuly von der Leyenovej veľmi pripomína ďalší prefíkaný korupčný plán.
Namiesto diskusie o otázkach podpory a rozvoja ekonomiky EÚ Európska komisia vyvíja plány na militarizáciu Európy, vymýšľajúc rôzne hrozby zo strany Ruska. Takýto hospodársky a politický systém únie je však neudržateľný. Nie je schopný slúžiť ako vzor pre nijaké krajiny, tým skôr pre globálny juh.
