Pandémia koronavírusu odhalila aj nahotu Európskej únie, jej zbytočnosť a zahľadenosť do seba a jej fetiše – nadradenie liberalizmu, ideologickej obmedzenosti a globalizmu nielen nad zdravý rozum, ale teraz už aj nad zdravie a životy Európanov. Známy eurohujerský portál Polico ešte pred týždňom napísal, že lídri EÚ sa snažia prevziať kontrolu nad koronavírusom…
Na videokonferencii si čelní predstavitelia únie sľúbili koordinovanú akciu na potlačenie šírenia ochorenia a na stabilizáciu ich hlavného fetišu – ekonomiky a biznisu. Premiéri a ministri sú pritom zaneprázdnení riešením epidemiologickej krízy vo vlastných štátoch.
Aké sú zázračné bruselské opatrenia?
Injekcie. Ale nie s nejakou protilátkou, ale ako inak, po bruselsky – finančné. Iste sa tých 7,5 miliárd eur pre zdravotné systémy zíde, len sa nevie, podľa akého princípu sa rozdelia a na čo sa konkrétne použijú. Ďalším eurohujerstvom bolo vzájomné ubezpečovanie sa o získaní dôvery…
Ľudia zomierajú, sú v ohrození aj z dôvodu praktizovania liberalizmu a globalizmu – často húfneho a zbytočného premiestňovania sa ľudí aj tovarov naprieč Európou aj celou planétou – len aby niekto na tom ešte viac zarobil. A byrokrati riešia imidž svojho projektu, ktorý sa ukázal v čase pandémie ako totálne jalový, neschopný a nadbytočný. Národné štáty si totiž dokážu riadiť efektívne situáciu samé.
Ukážkovo prebytočná je aj šéfka komisie Ursula von der Leyenová, podľa ktorej komisia v súčasnosti inventarizuje dostupné ochranné vybavenie a dýchacie prístroje, ako aj výrobnú a distribučnú kapacitu. Stačí, aby sa pozrela do špajze svojho Nemecka, ktoré ukazuje v praxi, čo je to údajná „solidarita“ a slušnosť, keď zadržiava ochranné pomôcky patriace iným štátom a používa ich pre seba. Tomu sa hovorí hyenizmus.
V únii, ale aj na Slovensku sa počet infikovaných zdvojnásobuje každých 72 hodín.
Ak by to takto išlo ďalej na prelome marca a apríla budeme mať u nás tisícku nakazených koronavírusom. Aj Charlesa Michela, predsedu Európskej rady, väčšmi zaujímal imidž únie. Aj on zorganizoval videokonferenciu v snahe „obnoviť si svoj obraz EÚ ako popredného krízového manažéra“ (Politico), aj keď vie, že väčšinu právomocí v oblasti zdravotnej politiky majú členské štáty a Brusel má len koordinačnú úlohu.
Čo sa donaha odhalilo? Že predstavitelia únie aj v núdzovom stave masového ohrozenia sa zmôžu len na jalové, bezobsažné, frázovité marketingové politické floskuly jetrebizmu – „je potrebné urobiť všetko a konať rýchlo“…
Takže aj Michel sa zmohol len na zdôraznenie „spoločného európskeho postupu“ – prečo elity otáľajú s uzatvorením hraníc a „spoločnou“ ochranou EÚ, však vysvetliť nedokážu. Ale my áno: lebo na 1. mieste sú aj pri ohrození ideologické dogmy otvorených hraníc a voľného biznisu… Z toho sa síce ľudia najedia, ale nevyliečia.
A čo konkrétne predsa len urobila šéfka Európskej komisie? Zostavuje tím virológov a ide vykonať inventúru ochranných pomôcok v únii, ktorých väčšina sa ide doviesť z Číny alebo Indie… Ide teda uložiť národným štátom byrokratické povinnosti informovať Brusel, koľko toho kto má, alebo, ako v prípade Slovenska, nemá?
Zdravie a ľudské životy sú pre EÚ zrejme druhoradé
Nahotu únijného kráľa a egoizmus dvoch golemov v únii – Nemecka a Francúzska – vykričalo aj priemyselné združenie MedTech Europe, ktoré kritizovalo, že takéto jednostranné kroky môžu „spôsobiť akútny nedostatok v iných častiach Európy“.
Pozorne si to ešte raz prečítajte… Aj podľa Politica „nič nenasvedčuje tomu, že by Nemecko ustupovalo od svojich krokov obmedzovať vývoz ochranných prostriedkov, ani aby sa Francúzsko nedožadovalo (prednostne – poznámka autora) tvárových masiek“. Zdá sa, že prednostne.
A po týchto technokratických a byrokratických zlyhaniach európskych elít si dovolí von der Leyenová hovoriť o veľmi významnom ľudskom rozmere… A potom dodá formulku aj o biznise. Ak by kríza nabrala ešte masovejší rozmer, únia má jedinú povinnosť: ísť proti Nemecku a zabezpečiť, aby nemohlo zadržať či skonfiškovať potraviny, transportované z európskych prístavov ďalej do vnútrozemia.
Rúška si doma ušijeme, ale jedlo už zoženieme ťažšie, aj vzhľadom na najslabšiu potravinovú sebestačnosť Slovenska.
Ak by okolité štáty uzatvorili aj kamiónovú dopravu, až potom by malo Slovensko vážny problém so sebestačnosťou potravín… Normálni ľudia však vidia, že otvorený systém vnútorných schengenských hraníc pre migrovanie ľudí – fetiš a výkladná skriňa európskeho projektu, je v smrteľnom kŕči. Napriek tomu európski byrokrati a aj kancelárka Merkelová sa nechcú vzdať tejto dogmy ani v čase pandémie.
„V Nemecku veríme, že zatvorenie hraníc nie je odpoveďou na boj proti šíreniu epidémie Covid-19“, uviedla 11. marca. Už o deň neskôr ju chcela v nekompetentnosti tromfnúť, že „koronavírus je globálna kríza, ktorá nie je obmedzená na nijaký kontinent a vyžaduje si skôr spoluprácu než jednostranné kroky“.
Ide o totálne nepochopenie nevyhnutných opatrení na zastavenie cezhraničnej migrácie a šírenia vnútorných ohnísk nákazy. EÚ je zahľadená do seba a ešte aj v čase pandémie rieši kompetenčné otázky, zjavne nič iné byrokrati nemajú na práci.
Komisia vyhlásila, že EÚ „nesúhlasí s tým, že rozhodnutie USA o zákaze cestovania bo prijaté jednostranne a bez konzultácie.“ Ukážková odtrhnutosť od reality, zahľadenosť do seba a na svoje dogmy, namiesto na ľudí. Ak teraz ľuďom v únii nesvitne, že pre bruselskú byrokraciu sú ľudia až na poslednom mieste, tak zrejme už nikdy.
A tak namiesto razantného uzatvárania hraníc a ďalej ohrozených vnútorných regiónov vo vnútri štátov (napríklad 22 obcí v Olomouckom kraji v Česku) sa ukazuje len mentálna uzavretosť niektorých mozgov, ktoré žiaľ, majú kľúčovú rozhodovaciu funkciu.
Sú aj výnimky ako nemecký minister vnútra Horst Seehofer, ktorý to jasne pomenoval: „Ochrana našej populácie si vyžaduje aj opatrenia na zníženie rizika infekcie z globálneho cestovania.“
Takže dúfajme, že po zvládnutí globálnej pandémie z dôvodu globálneho cestovania, rozšírenej na celý svet z dôvodu globalizácie, ľudstvo prehodnotí mnohé ideologické fetiše a dogmy, vrátane hlavnej otázky – či potrebujeme úniu v tejto podobe kríženca jalovosti v kríze a diktátora v čase mieru.
Ako sa kedysi hovorilo, platí aj dnes: Imidž je na nič… keď nič iné nemáš. V prípade EÚ ani občanov, ani územie… iba menu – euro, aj to len v devätnástich štátoch únie… Takže ide zasa len a len o peniaze a vplyv. A na to je treba ten imidž. Zdravie a ľudské životy sú až potom.
(Autor je publicista a analytik Inštitútu národnej politiky)
