Z disidenta a posledného politického väzňa na Slovensku sa po Nežnej revolúcii v roku 1989 ocitol na politickom výslní. Ján Čarnogurský, niekdajší disident, ktorý obhajoval náboženských a politických aktivistov, federálny vicepremiér, slovenský premiér a zakladateľ i dlhoročný predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) sa 1. jauára 2024 dožil 80 rokov.
Hoci aktivity Jána Čarnogurského v disidentskom hnutí boli známe, v marci 1988 sa podieľal aj na príprave Sviečkovej demonštrácie v Bratislave, ktorá sa stala jedným z najvýznamnejších verejných prejavov odporu proti komunistickému režimu v bývalom Československu, signatárom Charty 77 sa nikdy nestal.
„Podpísanie charty bolo iba symbolické vyjadrenie odporu voči vtedajšiemu režimu, ale to by malo za následok, že by ma vyhodili z advokácie a ja, keď som bol advokátom, mohol som obhajovať odporcov režimu. Udržanie sa v advokácii bolo pre mňa dôležitejšie, ako by bol podpis pod chartou.
Popri charte pracoval Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných a pre nich som bol takmer jediným zdrojom informácií aj konzultácií pre všetky kauzy, ktoré sa týkali Slovenska,“ povedal Čarnogurský novinárom.
Ján Čarnogurský sa narodil 1. januára 1944 v Bratislave v katolíckej rodine. Z dôvodu otcovej činnosti, ktorý bol počas Slovenského štátu poslancom, ho však na ďalšie štúdium neodporučili, hoci mal na základnej škole i na maturitnom vysvedčení jednotky. Na strednú školu ho napokon prijali v Kežmarku, po roku prestúpil do Bratislavy, kde zmaturoval.
Po absolvovaní jedného ročníka na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v Bratislave, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Martou, prestúpil na štúdium práva v Bratislave. Posledné dva ročníky práva ukončil na pražskej Karlovej univerzite.
Od roku 1970 pôsobil najskôr dva roky ako advokátsky čakateľ a potom ako advokát v Bratislave. V tomto povolaní sa stal známym zástupcom náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého Československa.
„Bol som odporcom komunizmu, pretože som bol presvedčený o tom, že komunizmus je zlý systém,“ podčiarkol Čarnogurský. Z advokácie ho napokon v roku 1981 vyhodili za obhajobu moravskej disidentky Drahomíry Šinoglovej.
Pracoval ako šofér v Doprastave, ako podnikový právnik v bratislavských Domácich potrebách, na Jednotnom roľníckom družstve Slatinské Lazy, až kým v roku 1987 úplne stratil zamestnanie. Bol pod neustálym drobnohľadom ŠtB.
Písal texty, ktoré posielal do Hlasu Ameriky alebo do domácich samizdatov. V rokoch 1988 až 1989 vydával samizdat Bratislavské listy, ktorý bol výlučne prvým politickým samizdatom.
Štrnásteho augusta 1989 ho uväznili a obvinili z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov obetiam invázie Varšavskej zmluvy z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb, ktorá odznela v júli 1989 na zhromaždení v obci Predmier, kde sa zachovala za socializmu jediná socha Milana Rastislava Štefánika na Slovensku.
Nežná revolúcia zastihla Čarnogurského vo väzení. V novembri 1989 sa konal súdny proces, na základe ktorého bol oslobodený. Proti rozsudku sa však prokurátor odvolal, a preto musel zostať za mrežami. Z väzenia ho prepustili 25. novembra 1989 na základe amnestie prezidenta Gustáva Husáka. Vzápätí sa aktívne zapojil do činnosti hnutia Verejnosť proti násiliu.
Už o niekoľko dní neskôr, 10. decembra, sa stal prvým podpredsedom federálnej vlády národného porozumenia. Na tomto poste zotrval do 6. apríla 1990. Po odvolaní premiéra Vladimíra Mečiara sa postavil 23. apríla 1991 na čelo slovenskej vlády, kde zotrval do 24. júna 1992. Od októbra 1998 do októbra 2002 zastával post ministra spravodlivosti SR.
Na ustanovujúcom sneme KDH, ktorý sa konal 17. februára 1990, bol zvolený za predsedu novovzniknutého politického subjektu. Na čele KDH stál desať rokov – do 21. októbra 2000. Po odchode z postu predsedu KDH založil vlastnú advokátsku kanceláriu.
V roku 2014 sa rozhodol kandidovať na post hlavy štátu. V prvom kole prezidentských volieb získal 12.207 hlasov (0,64 percenta z odovzdaných hlasov), zo 14 kandidátov skončil na deviatom mieste. V roku 2006 spoluzakladal Rusko-slovenskú spoločnosť a bol zvolený za jej predsedu.
