Bol som v kine na Duchoňovi. O režisérovi Petrovi Bebjakovi z liberálnej kaviarne, ktorý má potrebu prezentovať svoje ideologické zvratky ešte aj v priamom televíznom prenose na odvzdávaní filmových cien, nemám nijaké ilúzie, ale chcel som si na film Duchoň utvoriť vlastný názor. Počul som o ňom dosť negatívnych komentárov, ktoré sa mi, žiaľ, absolútne potvrdili.
Z remeselného hľadiska filmu niet čo vyčítať: skvelé herecké výkony, kvalitná výprava, výborná práca maskérov či kostymérov, čo však býva pri štedro financovaných filmových projektoch štandardom. Ani vysoký rozpočet však nie je zárukou kvality obsahu filmu a toho, či chytí diváka za srdce.
A tu nastáva problém… Ak si odmyslíme mierny žánrový guláš, keď Bebjak balansuje medzi politickým trilerom, povrchnou životopisnou skratkou a farebným videoklipovým gýčom v štýle Renčovho muzikálu Rebelové, v prvom momente narazíme na do očí bijúcu ideologizáciu a politizáciu filmu.
Snímka okrem iného zobrazuje, ako boli umelci za socializmu vrátane Karola Duchoňa poplatní vtedajšiemu režimu. Pritom celý Bebjakov film je nasilu popretkávaný tupou politickou propagandou a trčí z neho Bebjakova poplatnosť neoliberalizmu a progresivizmu.
Z viacerých scén je jasné, že sa nimi chcel zapáčiť neoliberálnym súdruhom, ktorí mu zabezpečili tučný balík peňazí a umožnili nakrútiť film, na ktorom vďaka veľkej reklamnej kampani a ľudskej zvedavosti (bolo plné kino) zarobí veľké lóve. Aby nik ani na chvíľu nezapochyboval, že Bebjak neochvejne stojí na strane progresivistického liberalizmu…
Režisér pranieruje tzv. normalizačné obdobie, keď mala ideológia neprípustne zasahovať do umenia, no pritom sám nakrútil film zideologizovaný nad únosnú mieru. Babjak sa snaží divákovi za každú cenu vsugerovať, že populárna hudba bola pod absolútnou kontrolou a cenzúrou komunistickej strany.
Snaží sa ukázať, že keď sa umelci nepodvolili straníckym funkcionárom, nemohli nahrávať či koncertovať. To však protirečí tomu (a je to aj súčasť filmu), že Karol Duchoň síce občas vyrobil “prúsery”, no nik mu nebránil koncertovať v zahraničí, účinkovať na svetových festivaloch, zarábať si na zahraničných komerčných angažmánoch alebo nahrávať po nemecky spievané albumy v známom hudobnom vydavateľstve v Hamburgu.
Bebjak si tiež neodpustil scénu, keď český hudobný kritik v zákulisí Bratislavskej lýry po tom, ako Duchoň na festivale v roku 1974 zvíťazil s piesňou Zem pamätá, vyčíta spevákovi jej text, ktorý je vraj ideologický a prorežimový. Aby bolo jasné, o čo režisérovi ide: text hovorí o hrdinstve padlých sovietskych vojakov, ktorí zomreli pri oslobodzovaní Európy od fašizmu. Duchoň kritikovi odpovedá, že on zaspieva všetko, čo mu autori napíšu…
Bebjakova rusofóbia sa prejavuje aj zobrazením koncertného turné v Sovietskom zväze, ktoré malo v divákovi zjavne vyvolať dojem kultúrneho šoku, akoby sa slovenský spevák ocitol v nejakej barbarskej krajine. Napríklad v scéne, keď Duchoň skolabuje, privolajú opitého ruského lekára odetého v deravom a zavšivavenom kabáte, pôsobiaceho dojmom bezdomovca…
Progresivistický režisér takisto nezabudol zdôrazniť, že Duchoň čítal prejav na podujatí známom ako “Anticharta”, kde sa, mimochodom, zúčastnila celá umelecká špička vtedajšieho socialistického Česko-Slovenska.
Čo je však na snímke ešte väčšmi zarážajúce, je zobrazenie osobnosti samotného Karola Duchoňa. Asi nik nečakal, že ho Babjak bude idealizovať: ako každý človek mal svoje chyby, medzi ktoré patril sklon k alkoholu, chýbajúce vôľové vlastnosti ako ctižiadosť a vytrvalosť (s nimi mohol dosiahnuť ešte väčšie úspechy), prílišná naivita a dôverčivosť k ľuďom, čo mnohí zneužívali. Lenže režisér urobil z Duchoňa vyvrheľa a slabocha (nebojím sa použiť tieto slová).
Áno, Karol žil bohémskym životom a občas sa nesprával zodpovedne – škodil tým však v prvom rade sebe a rozhodne nechcel ubližovať iným: miloval ľudí a spoločnosť, bol známy svojou nekonečnou dobrosrdečnosťou a veľkorysosťou, veselou povahou, talentom vtipného rozprávača, či darom imitovať známe osobnosti, čo však Bebjak ukázal len veľmi skúpo a okrajovo.
A najmä to bol absolútny profesionál, ktorého farba, rozsah hlasu a spevácky prejav ohurovali poslucháčov doma aj vo svete. Zrejme ako jediný interpret v históri slovenskej i českej populárnej hudby naspieval každú skladbu v štúdiu na prvýkrát bez jedinej intonačnej chyby. Bol spevákom s nezvyčajným talentom, o ktorom málokto tušil, že vôbec nepozná noty a pieseň sa naučí za pár minút na skúške pri klavíri…
Namiesto toho, aby ukázal aj Duchoňove dobré vlastnosti, jeho veľké srdce a vyzdvihol jeho obdivuhodný talent, je Bebjakov Duchoň negatívnou postavou, ktorý nezvláda svoj život, robí nešťastnými svojich blízkych, prežíva jeden neúspech za druhým, jednu životnú prehru za druhou. Je zlý a žiarlivý manžel a otec, nespoľahlivý a bezcharakterný človek, klamár, diletant… Jeho život je len jedna alkoholická šnúra a nekonečné slzavé údolie.
Je to klamstvo a manipulácia tvorcov filmu – hoci trápenie sa nevyhne nijakému človeku, nikoho život nebýva čierno-biely. Nepochopil som tiež, prečo bolo potrebné nakrútiť scény, kde Karola “naháňajú” veksláci, aby im vrátil peniaze za tovar, ktorý im nepriviezol zo Západu. To bolo skutočne také podstatné v Duchoňovom živote, pán režisér? Neverím, že to toto Bebjak a spol. urobili náhodou, som presvedčený, že ide o zámer zobraziť speváka v čo najnegatívnejšom svetle…
Rovnako film ukazuje, že Duchoň sa ľahkovážne staval k vlastnému zdraviu, ktoré si ničil alkoholom. Piť prestal niekoľkokrát, vždy sa však k poháriku vrátil. Je pravda, že alkoholizmus podstatne prispel k spevákovmu krátkemu 35-ročnému životu, ale jeho smrť bola v skutočnosti súhrou viacerých okolností a zdravotných komplikácií.
Nezomrel na cirhózu pečene, ako sa zvykne hovoriť, ale na zlyhanie obličiek. Podľa jeho speváckeho kolegu Ľuboša Novotného závažnú úlohu pri jeho smrti zohrala prekonaná žltačka, ktorá výrazne poškodila Duchoňovu pečeň, čo v kombinácii s alkoholom mohlo byť fatálne.
Televízny režisér a kameraman Štefan Dlugolinský, ktorý bol Karolovým neoficiálnym manažérom, hovorí o aj zlyhaní lekárov. Tí mali zanedbať spevákovu liečbu a nepochopiteľne vysadili účinné lieky, ktoré Duchoňova matka za všetky svoje úspory kúpila v Rakúsku. Novotný podotkol, že Karol zdedil vzťah k alkoholu po svojom otcovi.
Napriek tomu, že celý život pil rovnako intenzívne, na rozdiel od syna sa dožil relatívne vysokého roku. Môžem to potvrdiť, v roku 1997 som s pánom Duchoňom starším robil rozhovor do svojho dokumentu v nitrianskom domove dôchodcov. Mnohí tvrdia, že nebyť spomenutých okolností, Karol dnes mohol žiť aj napriek svojej náklonnosti pozerať sa na dno pohárika. Čiže ani z tohto pohľadu neodhalil Bebjak divákom úplnú pravdu.
Peter Hanzely, Štefan Dlugolinský, Karol Dlugolinský, Ľuboš Zeman, Boris Filan, Dušan Grúň, Ivan Krajíček, Marcela Laiferová, Ľuboš Novotný a ďalší, čo Karola dobre poznali, mi ho opisovali ako človeka nesmierne zábavného, citlivého a s veľkým srdcom. V Bebjakovom filme som to srdce nevidel.
Škoda všetkej tej investovanej energie a talentu ľudí do diela, ktoré vyznieva extrémne negatívne. Bebjak kdesi povedal, že nikdy neptaril k Duchoňovým fanúšikom, a kým o ňom nazačal robiť film, poriadne nepoznal ani jeho piesne. Aké arogantné… Tak prečo o ňom potom nakrúcal? Nuž, takto to dopadne, keď sa liberálna kaviareň rozhodne nakrútiť film o veľkom Slovákovi. Je to zámer, je to cieľ, aby náš národ prestal obdivovať svoje osobnosti a nemal byť na čo hrdý?
Podľa Borisa Filana je Karol Duchoň pre Slovákov tým, čím je pre Čechov Vladimír Menšík alebo pre Talianov Gina Lolobrigida, ktorú volajú Gina Nationale. Preto si podľa neho Duchoň zaslúži prívlastok Karol Nationale. Filanove slová len potvrdzujú, že film Duchoň je premárnenou šancou ukázať skutočnú tvár jednej z najjagavejších hviezd našej hudobnej histórie, speváka s neuveriteľným hlasom a prejavom, aký sa rodí raz za sto rokov.
A tak si budeme musieť počkať na ďalšie, pravdivejšie filmové dielo. Možno to potrvá ešte veľmi dlho – dovtedy, kým nebude slovenskú kinematografiu ovládať politický prístup a ideológia. Napadlo mi, že zrejme len slušnosť zabránila rodine a kamarátom Karola Duchoňa počas premiéry vstať a na protest odísť…
 | OdpovedaťPreposlaťPridať reakciu |
