Slovenský divadelný, filmový a dabingový herec Dušan Tarageľ oslávil 75. narodeniny. Podľa vlastných slov dlho vnútorne ´bojoval´ so svojím mladíckym vzhľadom a tomu prislúchajúcim rolám chlapcov.
Zlom v kariére nastal, keď si v muzikáli Na skle maľované nechal kvôli svojej postave narásť fúzy a trošku pribral. Neskôr sa cez úlohy mládencov postupne prepracoval až k vynikajúcim charakterovým rolám.
Narodil sa 30. januára 1948 v Pribyline. Počas štúdia na martinskom gymnáziu zvažoval, že po vzore svojho otca, ktorý bol vedúcim plemenárskej stanice, pôjde študovať na veterinu. Nakoniec ho na Vysokú školu múzických umení v Bratislave prijal legendárny herec Ladislav Chudík, ktorý sa stal jeho ročníkovým profesorom.
Štúdium herectva sukončil v roku 1971 a hneď po škole nastúpil do Činohry Slovenského národného divadla. Najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia patril k vtedajšej hereckej elite. Počas svojej bohatej kariéry stvárnil množstvo zaujímavých postáv, či už v divadle, v televíznych inscenáciách alebo vo filmoch.
Vo vážnom repertoári zaujal psychologicky prepracovanými kreáciami, vyznačujúcimi sa verbálnou kultivovanosťou prejavu. Patrili medzi ne okrem iných najmä postavy Nikolaja (Vojna a mier, 1974), Petra Sokolova (Poslední, 1976) a Fernanda (Leto v Nohante, 1981).
Obdivuhodne zvládol aj interpretácie postáv svojich vrstovníkov v pôvodných slovenských hrách ako napríklad rolu Pavla Jesenského (Sólo pre bicie hodiny, 1972) či Mikiho (Meridián, 1974). V 80. rokoch 20. storočia sa paleta Tarageľových postáv rozšírila o zložité typy, ktoré pod povrchom bodrosti skrývali rôzne charakterové deformácie.
Taký bol napríklad prednosta pošty (Revízor, 1982), Figaro (Figarov rozvod, 1983), Andrej Prozorov (Tri sestry, 1984), Pistol (Henrich IV., 1984). Účinkoval tiež v hre Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon (1996), v najslávnejšej veršovanej heroickej komédii Edmonda Rostanda Cyrano z Bergeracu (2005), či v hre Victora Huga (Kráľ sa zabáva, 2007).
Jeho zahraničným vzorom bol herec Sidney Poitier a zo slovenských hercov obdivoval najmä Ivana Mistríka, ktorý mu v závere štúdia herectva robil oponenta jeho diplomovej práce. Obľúbený herec stvárnil množstvo postáv aj na filmovom plátne.
Významnejšiu hereckú príležitosť dostal v dráme Keby som mal dievča (1976). Hral tiež vo filmoch Stratená dolina (1976), Hodiny (1980), Otec (1981), Návrat Jána Petru (1984) a Kto ste, Jozef Gabčík? (1987).
Rozsiahlu televíznu filmografiu Tarageľa tvoria okrem iných také známe tituly ako Sváko Ragan (1976), Louis Pasteur (1977), Vianočné oblátky (1977), Jennie Gerhardtová (1979), Na skle maľované (1980), Chlap prezývaný Brumteles (1982), Jahňa chudobného (1992) alebo Chaos (2000). Svoj hlas prepožičal v dabingu postavám vo vyše 130 filmoch a približne v 30 seriáloch.
„Dodnes je to tak, že keď sa idem pozrieť na predstavenie do divadla, kde nehrám, som vždy milo prekvapený, že naozaj tam vyberajú tú najvyššiu kvalitu. Aj mladí herci, čo nastúpili po nás, sú skvelí. Ja som nadšený, že som ešte stále v divadle,“ vyznal sa jubilant.
Dušan Tarageľ získal za svoju tvorbu viacero ocenení. Za divadelnú postavu Luncha v hre Gavalieri mu v roku 1975 udelili Cenu Janka Borodáča. Cenu Literárneho fondu za stvárnené postavy si prevzal dvakrát – v roku 1975 za divadelnú postavu Mikiho v hre Meridián a v roku 1995 za divadelnú postavu Uhríka v hre Kým kohút nezaspieva.
V roku 1976 získal Cenu za herecký výkon na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch za filmovú postavu Vlada v hre Keby som mal dievča. Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo si prevzal v roku 2011.
