Zástupcovia Spojeného kráľovstva, Francúzska, Talianska a Nemecka sa stretli v Mníchove, kde podpísali dokument, ktorý sa do svetových dejín zapísal ako Mníchovská dohoda, Mníchovský diktát alebo aj Mníchovská zrada. Od stretnutia a podpisu dokumentu, ktorý znamenal zánik prvej Československej republiky (ČSR, 1918 – 1938), uplynulo 80 rokov.
Historici tento dokument, na ktorom sa v Mníchove 29. septembra 1938 dohodli britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a francúzsky predseda vlády Édouard Daladier, charakterizujú ako dovtedy najväčší prejav politiky appeasementu – politiky ústupkov. O osude vtedajšieho Československa rozhodli títo predstavitelia bez účasti československých zástupcov. Aj preto sa Mníchovská dohoda často charakterizuje slovami „o nás bez nás“.
Ak by Československo odmietlo Mníchovskú dohodu, znamenalo by to vojnu s hitlerovským Nemeckom. Otázku, či ČSR mala dohodu odmietnuť a bojovať, sa podľa Jakuba Drábika z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, zrejme nikdy nepodarí zodpovedať.
„Takáto obrana by bezpochyby stmelila národ a posilnila národnú identitu. Československo by tým získalo národný mýtus hrdinského odporu k okupácii. Stálo by to však nepredstaviteľné množstvo ľudských životov,“ vysvetlil Drábik pre TASR.
Odmietnutie Mníchovskej dohody by totiž podľa neho znamenalo vojnu s Nemeckom bez jediného spojenca. „Československé opevnenia neboli dokončené, no predovšetkým boli budované so zámerom zadržať nemeckú armádu do doby, než prídu na pomoc spojenci, nie so zámerom poraziť Nemecko a vyhrať vojnu,“ zdôrazňuje Drábik. Historik Tomáš Klubert z Ústavu pamäti národa tvrdí, že vojnu s ČSR chcel Hitler rozpútať za každú cenu. Splnil by sa tým podľa neho Hitlerovi sen o „malej vojne“.
Dôvodov na odmietnutie pomoci mali západné mocnosti podľa Drábika hneď niekoľko. „Neboli ochotné bojovať, prevládal strach z vojny a v neposlednom rade hrala svoju úlohu i neschopnosť francúzskych a britských politických elít, nepripravených na takto vyhrotené situácie,“ vysvetľuje Drábik.
ČSR mala vyspelé hospodárstvo, Drábik dodáva, že bola štvrtým najväčším vývozcom zbraní na svete. Okrem hospodárskeho významu a túžby ovládnuť strednú Európu mal podľa historika Hitler záujem o ČSR aj z ideologických pohnútok, pretože chcel zabezpečiť „životný priestor“ nemeckého národa na východe.
Keďže československá vláda vyhodnotila situáciu ako beznádejnú, Mníchovskú dohodu prijala. Bezprostredne po podpise dohody muselo Československo odstúpiť Sudety, ale aj ďalšie územia bez nemeckej väčšiny.
„Tesne pred polnocou 30. septembra československej vláde odovzdalo ultimátum i Poľsko, ktoré žiadalo časť Tešínska (o niečo neskôr potom časť Oravy, Spiša, Kysúc a Šariša). Vláda ČSR mu vyhovela. A nakoniec po Viedenskej arbitráži z novembra 1938 nasledovala strata južných území Slovenska, časť východného Slovenska a časť Podkarpatskej Rusi v prospech Maďarska,“ vysvetľuje Drábik.
Ako dodáva Klubert, Československo prišlo o pohraničné opevnenia, 30 percent územia, 34 percent obyvateľstva a obrovské priemyselné kapacity. „Bolo prerušených viacero dôležitých ciest a železničných tratí. Nacisti začali okamžite po okupácii vyháňať zo Sudet Čechov a židov. Vyše 300-tisíc českých obyvateľov, ktorí zostali v Sudetách, sa ocitli v postavení bezprávnej menšiny,“ dopĺňa Klubert.
Na základe dohody pripadlo Nemecku aj územie dnešného sídliska Petržalka, v novembri 1938 prišlo aj k odstúpeniu Devína. „Petržalku premenovali Nemci na Engerau a navštívil ju i Adolf Hitler, ktorý si z brehu Dunaja pozrel Bratislavu,“ uzatvára Drábik.
