Slovensko nevolí prezidentov z ľudu a už celé roky sme nespokojní s prezidentmi, ktorých sme dodnes mali. Každý z nich odchádzal z úradu s tým, že ľudia si vydýchli a s napätím vždy čakali, aký bude ten nový. Ale vždy ich čakal rovnaký scenár – sklamanie. Väčšie či menšie, a to posledné bolo obrovské.
Zakladatelia druhej SR a neoliberálna stoka
Kandidáti na prezidenta nevychádzajú z národa. Nominujú sa sami. Napríklad Kiska sa jedného dňa rozhodol, že bude prezidentom, cez podpisovú akciu zlomku percenta občanov sa dostal na kandidátku a už to bolo iba otázkou nelegálneho objemu peňazí na predvolebnú kampaň a jedného fiktívneho anjela, aby ho národ zvolil. Podčiarknuté a spočítané, demokracia je len pre bohatých, lebo si síce prezidenta v priamych voľbách, ale nikdy nie kandidáta, ktorého sme si navrhli sami.
Prezident Slovenskej republiky nepotrebuje pozvanie na nijakú z osláv významných slovenských udalostí, oficiálne organizovaných úradom vlády. Stačí, keď kancelária prezidenta oznámi účasť a všetci sú povinní jeho prítomnosť akceptovať. Taký je protokol. Preto ak sa prezident nezúčastnil na najväčších oslavách zvrchovanosti Slovenska (z pohľadu slovenskej národnej identity), ako to urobil Andrej Kiska len pred pár dňami, potom je to z jeho strany akt odmietnutia našej národnej identity.
V tomto prípade sa nedá hovoriť o akejsi štátnickej nezdvorilosti najvyšších ústavných činiteľov, ktorí sa v parlamente 17. júla 2017 na oslave tohto sviatku nezúčastnili. To je hrubá ignorácia našich predkov a základných zásad demokracie. Neexistuje nijaké ospravedlnenie konania zdravého ústavného činiteľa, ktorý ignoruje najvýznamnejšiu oslavu svojbytnosti Slovenska.
Ako je možné, že novinári verejnoprávnej RTVS sa nepýtajú parlamentných politikov, kde boli počas osláv sviatku prijatia deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky?
Nie je totiž morálne a akceptovateľné, aby v tento deň prežívali čas na dovolenke. A kde boli regionálni politickí lídri? Ako je možné, že napríklad združenie miest a obcí sa nebúri, keď vláda nezaplatila ľudom oslavy po celej krajine?
Ide predsa o najvýznamnejší národný sviatok. Skupina ľudí nabrala v roku 1992 odvahu, presadila slovenské záujmy v parlamente a vyhlásila deklaráciu zvrchovanosti. Títo ľudia sú nepochybne historicky najdôležitejšími osobnosťami novodobého Slovenska. A my? Spoločnosť nepozná mená väčšiny z nich! Zato meno udavača Jána Benčíka pozná každý. Niekde teda robíme výraznú chybu, nemyslíte?
Ako je vôbec v demokratickej spoločnosti možné, že na oslavy nebolo pozvaných týchto 113 ústavných činiteľov, ktorí za zvrchovanosť v roku 1992 zahlasovali a prijali ju v parlamente? Niektorí už nežijú. Prečo teda prezidentom republiky, pri príležitosti štvrťstoročných osláv, nebolo týmto slovenským osobnostiam udelené „im memoriam” najvyššie štátne vyznamenanie? Pýtam sa, pretože to sú skutoční slovenskí dejatelia. Ale možno sa mýlim a najvyšším vyznamenaním od Andreja Kisku by mali byť naďalej odmeňovaní udavači ako Benčík a organizátori politických festivalov ako Kaščák. Tí sú totiž dnes symbolom neoliberálnej stoky Slovenska.
Už viac nezvoliteľný Kiska
Po krajine mali byť vládou organizované oslavy tohto veľkého sviatku Slovákov. Ľudia mali symbolicky zapaľovať vatry zvrchovanosti a bujaro oslavovať. Vyhlásenie deklarácie nezávislosti je predsa sviatok, ktorý sa v iných demokraciách protokolárne dodržiava už celé veky, ako písmo sväté. Napríklad v Spojených štátoch. Iba ľudom ako Kiska na tom nezáleží. Možno preto, že on oslavoval sviatok závislosti medzi „feťákmi“ na Pohode.
Všimnite si, akí ľudia sa dnes pelešia v Prezidentskom paláci. Takmer pri každej oslave je tam prítomný napríklad Eugen Korda, o ktorom nikto ani netuší, či je pri svojej práci práve novinár, politik, či treťosektorová bábka.
Alebo som tam viac krát zahliadla kriminálnika Daniela Lipšica, ktorý je obvinený vo viacerých prípadoch. Tiež poradcovia prezidenta. Jeden píše protislovenské prejavy, ďalší udáva národovcov za oslavu štúrovcov a podáva trestné oznámenie a o treťom sa nahlas šepká, že stojí za stránkou Zomri, ktorá hanobí všetko slovenské a pôsobí na národ tak amorálne, že šesťdesiat tisíc ľudí už považuje za správne priať iným smrť.
Dokonca sa to týmto ľuďom páči a označili to na sociálnej sieti. A to ešte nehovorím o skrytom boji proti národu, ktorého centrálou sa Prezidentský palác stal. Dali si meno Progresívne Slovensko, platia a posielajú do ulíc pešiakov – napríklad udavača Jána Benčíka a „nímanda“ Samuela Marca, ktorí sa majú stať novými slovenskými „osobnosťami”, aby ich pred voľbami mohli vylepiť na bilbordy. Ale čo je to ten progres Progresívneho Slovenska, sa nepýta nikto. A mali by sme sa. Pretože budeme po najbližších voľbách opäť veľmi sklamaní.
O chvíľu sa začne na nás z bilbordov smiať tvár nového kandidáta na prezidenta, biskupa Bezáka, ktorý tomu má dať „pečať”. Scenár predvolebných podvodov a manipulácii s voličom sa začne opakovať. Pravdaže, pretože Kiska je v ďalších voľbách, po protinárodnom pôsobení a neoliberálnej stoke, ktorú sa snažil urobiť zo Slovenska, nezvoliteľný a potrebuje si udržať vplyv cez nastrčenú osobnosť, ktorá už ani nevie, či je služobník Boží, alebo Alahov, alebo iba služobník Kiskov.
