Andrej Kiska rozlúskol dilemu slovenskej opozície jednoznačne: verejne oznámil, že o rok už nebude kandidovať na úrad prezidenta. Pôvodne mal konečné rozhodnutie o svojom bytí či nebytí na vrcholovom poste slovenskej politiky oznámiť až v septembri, preto je hodné povšimnutia, prečo to urobil v predstihu niekoľkých mesiacov.
Možno dúfal, že tlak na jeho osobu zo strany Smeru-SD sa týmto počinom zmierni, že daňové škandály jeho firmy KTAG a známe príbehy jeho kontroverznej predvolebnej kampane ustúpia do pozadia. Lebo Kiska ako kandidát na dvojnásobného prezidenta bola na Slovensku dlhodobo veľká téma, plná dohadov a tajnostkárstva, ale aj adorácií na súčasnú hlavu štátu zo strany komentátorov väčšiny pravicovo liberálnych médií.
„Nestranícky“ boháč na skusoch
Toľko extrémneho obdivu, ale aj ostrej kritiky doteraz nezažil vari ani jeden zo slovenských prezidentov. Jeho predčasná rozlúčková reč zarmútila najmä opozíciu, ktorá tušila, že táto stálica na ich opozičnom nebi môže pohasnúť, ale nádej, že sa tak nestane stále žila. Veď Andrej Kiska bol ich prezident a mohol byť aj najúspešnejším prezidentským kandidátom vo voľbách v roku 2019.
Zdá sa, že Kiska to mal ako podnikateľ dobre spočítané. Jeho niekdajšia popularita pre známe kauzy v posledných mesiacoch upadala, podľa posledného prieskumu agentúry Focus mu nedôverovalo viac ľudí ako dôverovalo a tak výsledok jeho ďalšieho politického pechorenia mohol byť, napriek optimistickým predpovediam, o rok veľmi neistý, nuž sa rozhodol vrátiť z kratšej cesty – z Bratislavy naspäť do Popradu.
Vraj tento prezident zanechal po sebe nezmazateľnú stopu a nasadil latku úradu veľmi vysoko, aspoň tak píšu pisatelia istých novín. Zabudli však dodať, že nasadil vysoko latku konfrontácie, nezmyselného politického boja s vládou a na prácu v prospech radového občana mu zostalo málo času a energie. Stáva sa to, keď do vysokej štátnej funkcie príde „nestranícky“ boháč na skusy, bez elementárnych politických skúseností. Kika to skúsil, s pričinením svojich poradcov a médií pohladil svoje ego a povedal si, že stačilo.
Vo svojom vyhlásení prezident naznačil, že nechce z politiky odísť nadobro, že chce prispieť svojou angažovanosťou k „začiatku novej politickej éry na Slovensku“.
Na akú novú éru myslel práve on, ako jeden z predstaviteľov nášho žravého kapitalizmu je zahalené tajomstvom. Založiť novú stranu alebo stať sa hlavou existujúceho politického projektu, povedzme Progresívneho Slovenska, by bolo skokom z blata do kaluže.
Pozícia lídra je v predvolebnom období sakramentsky náročná na čas a energetické výdaje a tri dni práce počas týždňa by boli pre bývalého miestodržiteľa Prezidentského paláca iba romantickou spomienkou. Pohodlnejšou cestou ako nezísť z očí a mysle obdivovateľov by mohla byť predstava, že by sa stal tvárou na vývesnom štíte niektorej politickej strany.
Takáto angažovanosť je pre nášho dosluhujúceho prezidenta najreálnejšia a mnohí politickí pobehaji, Hlinovia či Beblaví by ju iste radi privítali. Komu a čomu dá súčasný politický prezident prednosť, sa máme dozvedieť do konca roka, po komunálnych voľbách.
Hlavná dilema politickej scény
ohľadne kandidatúry Andreja Kisku sa včas vyriešila, strany môžu pokojnejšie, bez ošívania sa zverejňovať menoslov svojich kandidátov. Na tých menách bude závisieť aká bude prezidentská kampaň či bude pravdivo britká ako Harabinova nabrúsená šabľa alebo banálna ako väčšina doteraz známych kandidátov.
Vlastne to je zaujímavé len pre divákov pri televízoroch – dôležitejšie je, aby si národ zvolil za prezidenta vlastenca, ktorý nebude vyznamenávať vnútorných nepriateľov slovenskej štátnosti a ktorého meno nebude figurovať na zozname politických dobrodruhov alebo daňových podvodníkov.
Bolo by dobré, aby budúci slovenský prezident nekráčal v šľapajach svojho predchodcu.
Aby bol zorientovaný v zahraničnej politike a uznával, že svet má štyri svetové strany a nielen západ a východ. Inými slovami nemal by byť rusofóbom ani amerikanofóbom, nemal by prejavovať nenávisť voči jednej či druhej strane, pretože každý takýto extrém neškodí len samotnému nositeľovi podobného stanoviska, ale aj štátu na čele ktorého stojí. A nemal by polarizovať spoločnosť a porušovať Ústavu Slovenskej republiky.
Treba veriť, že sa taký kandidát na úrad prezidenta nepoznačený peniazmi a konfrontačným štýlom politiky nájde v zozname, a že národ bude mať pri vhadzovaní lístka do volebnej urny šťastnejšiu ruku ako v predchádzajúcich voľbách.
