Dramaturgia poslednej diskusnej relácie TV Markíza Na telo s Michalom Kovačičom s hosťami Milanom Uhríkom (Republika) a Jaroslavom Naďom (Demokrati) vykazovala zjavné opakujúce sa manipulatívne črty, dokonca s uvádzaním nepravdivých faktických tvrdení na úrovni zavádzania s cieľom tendenčne poškodiť hnutie Republika či priamo aj Milana Uhríka.
Ako už býva zvykom v tejto relácii, moderátor a Naď spolupracovali na grilovaní Uhríka. Ak má šéf Repubiky pravdu a na niekoľkominútových hudobných záznamoch nie je hlas súčasného poslanca Ondreja Ďuricu, ako to tvrdil moderátor aj s dopredu pripravenými tézami na vyviňovanie sa, potom si Markíza vyrobila veľký problém a strata reputácie bude tá najmenej bolestivá.
Bude samozrejme záležať na Uhríkovi a Ďuricovi, či toto zámerné poškodenie dobrého mena politického subjektu v predovlebnej kampani poženú minimálne pred Radu pre mediálne služby, či dokonca pred súd.
Ani Naď sa nevedel spratať do kože a zjavne v dezilúzii z nízkych preferencií Demokratov bezhlavo útočil na Uhríka opakovaním floskúl o nacistoch a akýchsi „balciarových ľuďoch“ na kandidátke.
Pri slovách o názorovej kópii Smeru a Republiky hneď v úvode relácie by si však Naď mohol radšej zahryznúť do jazyka, pretože bol to on, ktorý ako 19-ročný študent angažovane vstúpil do Smeru a tri roky bol jeho členom (2000 – 2002).
Uhrík sa nedal vyprovokovať a zväčša len úsmevom reagoval na Naďove útočné výlevy. Škoda, že nepokračoval ďalej pri odvete na Naďovu angažovanosť v atlantickom mimovládnom sektore. Bilbord Republiky „Ani cent mimovládkam“ totiž vzbudil širokú pozornosť liberálno-progresívnej scény.
Hnutie neskôr spresnilo, že má na mysli práve tie „politické mimovládne organizácie“, napojené prevažne na nadácie korporácií, zahraničné fondy a tiež aj niektoré zahraničné ambasády a dokonca na stranícke politické inštitúty ako napríklad IRI či NDI (republikánskej a demokratickej strany USA).
Treťosektorový maskot
No a aktivitami práve v takýchto atlantických think tankoch a neziskovkách sa kariérny životopis Jaroslava Naďa len tak hemží. Vlákna tejto atlantickej a sorosovskej chobotnice s jeho menom a pôsobením sa prelínajú v mnohých politických elitných mimovládkach.
Ide o Globsec, European Policy, Carnegi Europe, Open Society Foundation, CEPA, SPRATPOL, CEPS, IVO, Atlantic Council, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku či CEPI (Central European Strategy Council).
Naď je jeden z chodiacich maskotov politického proamerického a sorosovského tretieho sektora. Už ako vysokoškolák chodil po kancelárskych kobercoch v mimovládnych organizáciách Euroatlantické centrum a Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku.
V rokoch 2014 – 2015 pracoval ako zástupca riaditeľa už spomenutej mimovládnej organizácie Globsec a expert tejto organizácie na obranu a medzinárodnú bezpečnosť v rámci Globsec Policy Institute a ako riaditeľ v mimovládnej organizácii Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (2016 – 2018).
Zjavne sa musel snažiť, keď sa už ako 33-ročný stal členom vedenia organizácie Strategy council (Strategická rada), zastrešujúcej mimovládky Slovenská atlantická komisia, Centrum pre európske vzťahy a tiež think tank Central European Policy Institute, v ktorom navyše pôsobil ako expert pre obranu a bezpečnosť.
Naď je jeden z učebnicových príkladov, ako prenikajú angažovaní aktivisti z mimovládneho sektora do vysokej politiky, dokonca na riadiace ministerské posty a stierajú hranicu medzi mimovládnym sektorom a vládnou mocou, čo kritizuje opozícia na čele s Uhríkovou Republikou.
Prienik záujmov tretieho sektora do ovplyvňovania a riadenia štátu ilustruje aj jedno z Naďových pôsobísk – Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA). Ide o zahraničnopolitický think tank, ktorého cieľom je podľa webstránky „realizovať výskum a na základe tohto výskumu poskytovať odporúčania pre tvorcov politík a rozhodujúce subjekty“.
Nie je ťažké si domyslieť tie „rozhodujúce subjekty“, ktorým dávajú tieto organizácie svoje „odporúčania“ na realizáciu. Pomaly sa v rozbaľovaní tejto pavučiny politického a ideologicky angažovaného tretieho sektora blížime k vlajkovej lodi medzinárodného syndikátu George Sorosa, ktorý má svoje „očká“ v 131 štátoch sveta.
Vplyv na riadenie štátu a prelievanie financií
Pri SFPA nájdeme jasné prepojenia so sorosovskou Nadáciou otvorenej spoločnosti. Spoluzakladateľka SFPA Magda Vášaryová sedí nielen v správnej rade SFPA, ale je aj členkou Správnej rady Nadácie otvorenej spoločnosti.
Navyše Pavol Demeš, sivá eminencia politického tretieho sektora na Slovensku v knihe 20. rokov Nadácie otvorenej spoločnosti na Slovensku uvádza, že SFPA a ďalšie proamerické thin tanky sídlili v tej iste budove na Staromestskej 6, kde bolo aj hlavné sídlo Sorosovej nadácie.
V treťom sektore to už dávno nie je len o elitnom členstve, prepojeniach a vplyve na riadenie štátu, ale aj prelievaní financií. Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (SSPI), v ktorom spolu s Naďom pred jeho vstupom do vlády pôsobilo viacero vysokých pracovníkov rezortu obrany, získal pár mesiacov po inaugurácii novej vlády v roku 2020 dotáciu takmer 51-tisíc eur.
Bol to v tom čase najväčší grant, aký tento nštitút dostal od štátu (od Slovenskej agentúry pre medzinárodnú spoluprácu SlovakaidAid pri ministerstve zahraničných vecí). Peniaze de facto táto mimovládka získala len pár mesiacov po tom, ako sa jej exriaditeľ Naď stal ministrom obrany…. To je ale náhoda, však?
Len si pripomeňme, že z tejto mimovládky si na rezort Naď pritiahol za štátneho tajomníka MO SR Mariána Majera, riaditeľku ministerskej kancelárie Moniku Masarikovú a do parlamentu sa dostal ďalší mimovládkar Juraj Krúpa – a to dokonca na post šéfa bezpečnostného výboru NR SR.
A to nie je všetko. Naď a jeho bývalý štátny tajomník Majer boli zakladateľmi a bývalými riaditeľmi SSPI, čo bol partner portálu Infosecurity, z ktorého si už ako minister povolal Viktora Breinera do boja proti tzv. hybridným hrozbám a dezinformáciám…
Mimovládkarska chobotnica v štátnych inštitúciách ako vyšitá alebo ako rúčka z tretieho sektora rúčku pomydlí…
Rezort obrany, keď už bol Naď na odchode, vypísalo výzvu na dotácie na projekty týkajúce sa obrany a bezpečnosti štátu za pol milióna eur, pričom o dotáciu mohli požiadať práve občianske združenia, nadácie, neinvestičné fondy a neziskové organizácie…
Toto krátke nahliadnutie do zákulisia Naďovho pôsobenia vyplnilo iba malú časť mozaiky ako sa nielen aktivisti z tretieho sektora “prepašujú” do vysokej politiky akoby sa nechumelilo, a potom ešte aj verejné zdroje prelievajú späť do politicky angažovaných a ideologických mimovládok.
Klamal o americkej DCA zmluve?
Vráťme sa však k markízáckej televíznej debate na telo, kde sa Naď ostentatívne ohrádzal voči Uhríkovým slovám, že klame. Ako je teda exminister obrany SR konzistentný vo svojich tvrdeniach?
Necelý týždeň po voľbách, 5. marca 2020, tesne po rokovaniach s budúcimi koaličnými partnermi, dostal otázku týkajúcu sa bilaterálnej zmluvy so Spojenými štátmi (DCA zmluva) o rekonštrukcii našich vojenských letísk výmenou za ich využívanie americkou armádou.
V tom čase odpovedal: „Keď to niekto vynáša donekonečna na povrch, tak to je naozaj až na smiech. Tu, dúfam, nikto zo zdravo uvažujúcich ľudí neočakáva, že by na koaličných rokovaniach niekto riešil nejaké výmysly pána Danka, pána Kotlebu a pána Blahu o nejakých amerických základniach. Nikdy neboli otázkou a nikdy otázkou nebudú.“
Redaktor pre istotu položil otázku, či to znamená, že vec bola zatiaľ odložená na neurčito. Naď vtedy takmer pobúrene zopakoval: „Nie, že zatiaľ – otázka amerických základní na Slovensku nikdy nebola otázkou a nikdy otázkou nebude.“ Ako sa však hovorí, včera bolo včera, dnes je dnes…
Po voľbách 2020 sa zmluva ocitla na stole, pričom Naď bol jeden z tých, ktorý ju vehementne obhajovali a pretláčali. Až tak, že rezort obrany azda po prvýkrát v histórii úplne zmietol zo stola všetky pripomienky.
Dokonca ani tie najvážnejšie v rámci medzirezortného pripomienkového konania a v rozporovom konaní nepripustil nijaké námietky či zmeny a zmluvu v pôvodnom znení, ku ktorej bolo vznesených 70 zásadných pripomienok, nechal schváliť na vláde v podobe, v akej ju napísali Američania.
Hoci Naď pôsobil v relácii nadmieru sebavedome, ktovie aký priebeh by mala, keby sa aj naňho moderátor dôkladne pripravil ako na predsedu Republiky.
A tak ak nechceme rezignovať na právo verejnosti na informácie z médií a ich objektívne kritériá, musíme buď naratív o slobode, nezávislosti a nestrannosti médií zaradiť medzi prežité archaizmy, alebo prijať efektívny mechanizmus dohľadu nad ich dodržiavaním v praxi.
(Autor je publicista, pronárodný a občiansky aktivista. Od roku 2022 pôsobí v hnutí Republika)
