Kampaň za prijatie sirôt z vojnou ťažko postihnutej Sýrie je politická hra mimovládnych organizácií, ktorá situáciu sýrskych detí bez rodičov nevyrieši ani nezlepší. Je jedno, či Slovenská republika príjme desať alebo päťdesiat týchto detí, bude to len malé symbolické gesto, pretože ďalšie tisíce zostanú naďalej v utečeneckých táboroch vydané napospas svojmu osudu.
„Ľudskoprávne mimovládky“ by mali pozdvihnúť svoj hlas za skončenie vojny v regiónoch, kde bomby zbíjajú rovnako rodičov ako ich deti, mali by s pomocou svojich nemalých prostriedkov, ktorými disponujú, pôsobiť na agresívne mocnosti, aby prestali dodávať smrtiace zbrane hrdlorezom, aby stiahli svojich vojakov z týchto území.
Výberové výjazdy do krajín, kde sú ohrozené životy ľudí, fotografovanie ich biedy a následná prezentácia ľudského utrpenia na výstavách, ako to robí reportér Denníka N a Týždňa Andrej Bán, je iba súkromný prínos pre tohto človeka, ktorý si v životopise uvádza, že je zakladateľom charitatívneho občianskeho združenia Človek v ohrození.
Kampaň za vývoz detí zo Sýrie či z utečeneckých táborov v Grécku začala česká europoslankyňa Michaela Šojdrová. Premiér Andrej Babiš najprv tvrdil, že deťom treba pomáhať tam, kde je ich domov, ale napokon podľahol citovému vydieraniu a povedal, že je ochotný prijať do detských domovov v Česku päťdesiat detí zo Sýrie.
Téma vojnových sirôt má silný emocionálny náboj aj na Slovensku. Zaznievajú hlasy pre aj proti. Predseda vlády Peter Pellegrini pripustil, že naša krajina by mohla prijať sýrske siroty, ktoré sú umiestnené v Grécku. Nevedno, ako sa skončí táto falošná hra na solidaritu, isté je, že to nesmie byť moralistická ani politická téma, motivovaná snahou zmierniť tlak európskych elít na štáty strednej Európy, aby prijímali migrantov.
Takéto gesto však neuspokojí ani Merkelovú ani Macrona ani mimovládky, ktoré svojou multikultúrnou politikou miešajú smrtiaci koktail pre svojbytnú kultúru európskych národov a kresťanskú civilizáciu na našom kontinente.
Európa trpí chorobou multikultúrneho šialenstava a zdá sa, že liek na túto chorobu je v nedohľadne. Masová migrácia je vraj prirodzený historický jav, že ju treba prijímať pozitívne ako obohacujúci ekonomický i kultúrny prvok. Nie je to pravda. Masová migrácia nie je a nikdy nebola prínosom. Prichádzala ako dôsledok zlyhania dominantnej kultúry neschopnej zabrániť prírodnej, ale najmä vojnovej kataklizme a vždy bola na príčine rozpadu štátov, zániku národov i celých civilizácií. Platilo to o kultúre Sumerov, starých Mayov, o egyptskej a rímskej civilizácii.
Európa 21. storočia má ešte prostriedky, aby zvrátila nastupujúci krízový vývoj zvaný masová migrácia, ale keď sa európske elity nespamätajú, tvár tohto zatiaľ prosperujúceho kontinentu sa zmení na nepoznanie. Politici by mali viac počúvať historikov a predchádzať javom masovej migrácie tým, že najbohatšie krajiny sveta pomôžu ľuďom v ich pôvodných sídlach časťou svojho bohatstva, ktoré si nahonobili bezohľadným drancovaním podmanených teritórií. Nepochopenie tejto dialektiky sebectva vždy viedlo k tomu, že koristníci sa napokon stali korisťou.
Napriek pesimistickým predpovediam sa možno črtá východisko zo slepej európskej uličky. Protesty proti promigrantskej politike Angely Merkelovej v Chemnitzi avizujú začiatok celoeurópskeho ľudového pohybu vytvárajúceho tlak na hľadanie riešení. Označovanie týchto protestov za extrémistické výčiny je nezmyslom, ktorý produkujú oficiálne médiá v Nemecku i u nás. Za všetko hovoria transparenty obyčajných ľudí, účastníkov demonštrácií: „Wir sind das Volk“ – My sme ľud!
Z hľadiska obrovských neriešených problémov, ktoré spôsobujú vojny veľmocí o hegemóniu nad svetom, je plánovaná solidarita s nepatrnou množinou vojnových sirôt prejavom neúprimnosti. Je to iba úklon smerom k farizejským mimovládnym organizáciám, aby nekalili vodu, aby nešpinili na Slovensko v európskych štruktúrach ako je ich zvykom, tak ako je aj zvykom slovenských europoslancov, Štefanca, Zalu či Kukana vystupovať proti národnoštátnym záujmom svojej krajiny. Žiaľ, taká je naša slovenská realita.
