Keby nebol 14. marec 1939, Slovensko by si rozdelili Nemecko, Maďarsko a Poľsko

Pred 80 rokmi vznikol štátny útvar, ktorý sa na šesť rokov dostal do slovenskej histórie, či sa to niekomu páči, alebo nie. Veci sa mohli vyvíjať inak, ako ich vidíme s odstupom rokov. Skúsme pouvažovať, čo by bolo keby. Keby postoje kľúčových osobností v kritických okamihoch boli iné. Historici si takéto otázky kladú neradi, ale my si môžeme dovoliť zašpekulovať.

Ak by vplyvné slovenské osobnosti počas rokov 1938 až 1945 zaujali iné, protinemecké postoje, Slovensko by sa dostalo do pozície česko-moravského protektorátu a okupantom by intenzívnejšie dokázalo čeliť len vzdialeným exilovým odbojom. Na rozdiel od okyptených Čiech a Moravy by Slovensko bolo vystavené silnému tlaku z ďalšej strany – opätovnému včleneniu do obnovujúceho sa Uhorska.

Germanizácia a maďarizácia by si podali ruky. Slováci by tejto situácii čelili lepšie ako na prelome 19. a 20. storočia v Uhorsku, lebo už mali za sebou rozmach z prvej Československej republiky, no ich povojnové emancipačné dozrievanie do budúcna by to výrazne spomalilo.

Dnes by Slováci možno žili v monolitnom Československu a mali asi podobné postavenie a aktivity ako Katalánci v Španielsku, možno by ich dokonca označovali za destabilizátora situácie v strednej Európe. No podobne ako Česi by nemuseli niesť pečať niekdajšieho reprezentatívneho zlyhania v takých otázkach, ako bolo prenasledovanie a vypudenie židov či vedie agresívnych vojen po boku Nemecka. O týchto veciach by sa bolo rozhodovalo úplne bez nich.

Hitler nechcel silných susedov
Po prvý raz vo vlastnej réžii a bez zahraničného tlaku sa mohli slovenskí politici vyjadriť k osudu krajiny v októbri 1938. Bolo to paradoxne po Mníchovskej dohode, ktorá obrala Československo o Sudety. V Žiline sa vtedy najvýznamnejšie politické strany vyslovili za federalizovanie republiky a vytvorenie autonómnej slovenskej vlády.

Pražskí politici boli po Mníchovskej dohode v hlbokej defenzíve a zahraničie prejavovalo záujem len o českých Nemcov. Vodca Nemeckej ríše Adolf Hitler hádzal Slovákov a Čechov do jedného vreca a neuvažoval o slovenskej samostatnosti, lebo vtedy to ešte nemal vo svojich plánoch.

AUTONÓMNE HNUTIE BOLO UŽ TAKÉ ROZBEHNUTÉ, ŽE HO PODPOROVALA VÄČŠINA SLOVÁKOV, A NEBOLO BY SA ZASTAVILO, ANI KEBY JEHO PROTAGONISTI ZATIAHLI VŠETKY BRZDY. NEPREKONATEĽNOU BARIÉROU BY SA STALA IBA OKUPÁCIA.

Ako píše dôsledný pozorovateľ a nestranne profilovaný nemecký historik Jörg K. Hoensch, žilinské rokovanie bolo „vynúteným dôsledkom dvadsaťročnej neuspokojivej politiky prezidentov Masaryka a Beneša ku Slovensku, súčasne aj vyvrcholením vnútropolitickej slabosti a vnútrostraníckej rozháranosti vládneho tábora“.

Takže dohoda väčšiny slovenských politických strán žiadať autonómiu bola prirodzeným vyústením dovtedajších pohybov. Toto využila Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá sa ujala aktivity a neskôr na úkor ostatných strán úplne uchopila moc do svojich rúk.

Prvý zlomový bod, keď do hry vstúpilo zahraničie, prišiel ešte v ten istý mesiac. Na komárňanských rokovaniach v októbri 1938 medzi maďarskou a česko-slovenskou delegáciou, ktorú zastupovala čerstvá slovenská autonómna vláda, sa hovorilo o maďarských územných nárokoch k Slovensku. Keď sa delegácie nedohodli, nasledovala novembrová Viedenská arbitráž.

Na druhé kolo Mníchovskej dohody, tentoraz do Viedne, už Veľká Británia a Francúzsko neprišli, čo len potvrdilo nezáujem vtedajšieho západného sveta o Slovensko. Takže zostali iba Nemecko a Taliansko. Maďarsko a Česko-Slovensko, alebo skôr už Slovensko, iba poslušne čakali za zatvorenými dverami. Arbitráž nemusela byť, keby autonómna vláda Jozefa Tisa na komárňanských rokovaniach cúvla. Maďari žiadali polovicu Slovenska, okrem iných miest aj Nitru, Prešov a Banskú Bystricu.

Ak by boli Slováci súhlasili a pustili by okrem najvyšších pohorí pomaly celú krajinu, dostali by sa skutočne do stavu, že by im zostalo poddať sa Maďarom úplne a splniť tak ich skutočný cieľ. Otázka je, ako by sa k tomu postavilo Nemecko.

Hitler si neželal naplnenie sna vtedajších reprezentácií Maďarska a Poľska, aby tieto dva štáty spojili svoje hranice a vytvorili silný, historicky ničím nezaťažený blok situovaný medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Hitler nechcel silných susedov. Do takejto situácie by bol mal čo vtedy povedať taliansky vodca Benito Mussolini, podporujúci Maďarsko.

Čo by znamenalo podvolenie sa Maďarsku?
Predovšetkým by to asi pohlo nemecké armády na východ o pol roka skôr a Česko by sa stalo protektorátom už v závere roka 1938. Slovensko by bolo zo západu pravdepodobne okupované Nemeckom tak či tak, lebo Karpaty na západe krajiny boli pre Hitlerových generálov strategicky dôležité.

To znamená, že dnešné Slovensko by bolo rozdelené na tri časti – po rieku Váh by územie zabrali Nemci a zaradili by ho pod Protektorát Čechy a Morava, niektoré severné časti, možno aj celé Tatry a niekoľko dôležitých priesmykov by obsadili Poliaci a najväčšiu časť by zabralo Maďarsko.

V protektoráte by Slováci žili v takom režime ako Česi a Moravania, teda ako v kolónii. Znášali by tvrdý policajný režim, ťažko a bezcieľne by pracovali pre nemecký vojenský kolos, pretrpeli by si všetky vojnové zásobovacie problémy, stratili by vysoké školy, slovenčina by bola na chvoste za nemčinou a češtinou. Asimilačné a germanizačné vplyvy by boli intenzívne.

V poľskej časti Slovenska by sa stalo presne to, čo zažili obyvatelia severnej Oravy či Kysúc po ich pričlenení k Poľsku v novembri 1938 – obyvateľstvo by bolo vystavené tvrdej polonizácii, životná úroveň by rýchlo klesala. Veľmi podobný vývoj by bol v maďarskej časti Slovenska, kde by tvrdá maďarizácia bola silno rozdúchavaná zlosťou na odpadlíkov, ktorí opustili materskú krajinu v roku 1918. Možno by chvíľu fungovala akási autonómia na zalepenie očí zahraničnej verejnosti, ale netrvalo by to dlho.

VÄČŠINA INTELIGENCIE BY SKONČILA VO VÄZENÍ ALEBO V PRVEJ FRONTOVEJ LÍNII, AKO TO POTOM ROBIL MIKLÓS HORTHY SO SVOJIMI ŽIDMI A ARBITRÁŽNYMI SLOVÁKMI.

Horné Uhorsko by sa však asi dostalo na okraj záujmu budapeštianskych politikov a upadlo by podobne ako obsadené územia po Viedenskej arbitráži. Z rušných Košíc sa ozaj stalo mestečko na periférii záujmu, to isté by asi čakalo na Nitru či Trnavu.

Bratislava by sa po príklade Petržalky stala nemeckým mestom. Keď to zhrnieme, ak by sa naplnil tento scenár, znamenal by silný asimilačný tlak, pokles životnej úrovne a vydrancovanie územia. Slovensko by stratilo aj poslednú možnosť brániť sa koristníckej línii Nemecka a šovinistickej politike Maďarska.

Prijatie politiky menšieho zla
Druhý zlomový bod prišiel v marci 1939. Hitler na rokovaniach v Berlíne 13. marca strašil Tisa, že Maďarsko si brúsi zuby na zvyšok Slovenska. V prípade nesúhlasu slovenských politikov s vyhlásením samostatnosti by sa naplnil predchádzajúci scenár. Rozdiel by bol pravdepodobne len v tom, že Nemecko by obsadilo väčšiu časť územia, lebo vtedy už plánovalo útok na Poľsko a z juhu sa potrebovalo dostať čo najbližšie k jeho priemyselným centrám.

Z hľadiska budúceho útoku na Sovietsky zväz Nemecko chcelo mať pod kontrolou dôležitú severnú, podtatranskú železnicu zo Žiliny smerom na východ.  Takže Tatry či Liptov by sa nestali poľské ani maďarské, ale skôr nemecké. Ostatné by bolo rovnaké ako v predchádzajúcom prípade.

Tretím zlomovým bodom bol júl 1940. Vtedy sa Hitler a jeho suita, najmä SS, rozhodli skoncovať s relatívne samostatnou slovenskou vnútornou a pomaly i zahraničnou politikou a donútili Tisa rázne rekonštruovať vládu v prospech radikálov. Na Slovensko prišiel nový vyslanec Manfred Killinger, ktorý sa považoval za generálneho správcu. Vtedy to vyzeralo, že dni oklieštenej slovenskej samostatnosti sú spočítané.

AK BY BOL TISO PO JÚLI 1940 ODSTÚPIL, SLOVENSKO BY SA MOŽNO STALO PROTEKTORÁTOM A NIČÍM BY SA NELÍŠILO OD ČIECH A MORAVY.

Vzdor a šikovnosť Tisa a jeho spolupracovníkov, prijatie politiky menšieho zla a úprimné či predstierané nadbiehanie Nemcom dokázali tento vývoj zabrzdiť. Daň za to bola vysoká, Tiso musel vypäť všetky sily a použiť rôzne metódy, aby porazil svojich domácich protivníkov a uspal nemeckých dozorcov.

Ak by neuspel, dvere pre jeho vnútorných protivníkov by ostali otvorené. Na Slovensku by sa rýchlo udomácnila akási odnož národného socializmu, čo by znamenalo odstránenie všetkých nepohodlných protivníkov, možno aj Tisa a jeho spolupracovníkov.

Občiansky a komunistický odboj, ktorý sa na Slovensku mohol rozvíjať len vďaka benevolentnosti vlády, by skončil v koncentračných táboroch alebo na popraviskách. Židovská otázka by bola vyriešená veľmi rýchlo a bez milosti, skončila by sa vyvezením alebo likvidáciou všetkých židov. Nebolo by nijaké významné povstanie, podobne ako nebolo v Česku. Slovenskí muži by boli len lacnou pracovnou silou v tunajších a nemeckých zbrojovkách, prípadne by ich poslali pod nemecké velenie na fronty.

Slovensko by vstúpilo do menovej a colnej únie s Nemeckom, čo by znamenalo zánik slovenskej koruny, totálne upnutie na vojenskú výrobu, prerušenie plynulého zásobovania obyvateľstva a strmý pokles životnej úrovne. Čo len trochu protirežimová opozícia by bola potlačená alebo by musela utiecť. Týkalo by sa to celého politického spektra, čo by po vojne znamenalo absenciu akýchkoľvek domácich lídrov.

Sofiina voľba
Štvrtý zlomový bod nastal v auguste 1944. Tiso, viazaný ochrannou zmluvou, bol povinný pozvať na Slovensko nemecké vojská, aby porazili Slovenské národné povstanie. Mohol sa rozhodnúť inak – pridať sa k povstaniu alebo Nemcov nepozvať. Napokon povstanie nazval židoboľševistickým pučom a obhajoval postup Nemcov.

Toto rozhodnutie by už nemalo taký veľký dosah ako predchádzajúce. Nemci by Slovensko obsadili tak či onak, lebo z východu sa blížil front. Otázka je už len, s akými stratami na ľuďoch a majetku by sa to udialo. Nepodpísala by sa zahanbujúca zmluva o zásobovaní nemeckého vojska na Slovensku, ale okupanti by si brali ako korisť všetko, čo by im prišlo pod ruku. Správali by sa asi tak ako na Ukrajine a v Rusku v roku 1941, kde ničenie nemalo konca.

Pomoc Sovietskeho zväzu by sa nedala očakávať, lebo snahou Stalina bolo poraziť Nemcov a vojensky obsadiť územie, bez záujmu pomáhať domácim kolaborantom, ktorí prevrátili kabát. Slovensko by však vyšlo z vojny ako víťaz, podobne ako Rumunsko, ktoré opustilo Nemecko, pridalo sa na stranu Sovietskeho zväzu a potom vykázalo tretie najvyššie straty na životoch vojakov zo všetkých európskych národov – vyše 500-tisíc ľudí.

Keby sme do histórie prenikli ešte hlbšie, určite by sme našli viac kritických bodov. Už z opísaných vidíme, že Slovensko čelilo v sledovanom období obrovskému zahraničnému tlaku a niekedy mali jeho predstavitelia doslova Sofiinu voľbu – teda rozhodnúť sa, ktoré z dvoch milovaných detí poslať na smrť a ktoré zachrániť.

KONANIE VO VLASTNEJ RÉŽII, OVPLYVŇOVANÉ VIAC ALEBO MENEJ NÁTLAKOM ZVONKU, VŠAK PRINIESLO ZLYHANIA. A ZA TIE TREBA NIESŤ ZODPOVEDNOSŤ. TÚ LEN MÁLO ZĽAHČIA VTEDAJŠIE MEDZINÁRODNÉ OKOLNOSTI.

Slovensko zažilo v rokoch 1939 až 1945 samostatnosť, nech už bola akokoľvek limitovaná. Hoci po obnovení Československa zmizli z krajiny osobnosti, ak nim nepočítame oportunistických komunistov, národné pohyby v 60. a 90. rokov 20. storočia sa vedome či podvedome opierali o skúsenosti z týchto historických rokov.

Hoci v procese vzniku druhej Slovenskej republiky sa najvýznamnejší politici nehlásili k jej predchodkyni, mnohé kroky sa podobali na aktivity z 30. rokov, ktoré predchádzali vyhláseniu autonómie a neskôr prijatiu samostatnosti. Napríklad medzi žilinským Manifestom slovenského národa z októbra 1838 a Deklaráciou zvrchovanosti Slovenskej republiky z júla 1992 nájdeme významné prieniky. Pol roka po prijatí oboch Slovensko vyhlásilo samostatnosť.

Rovnako ako na jeseň 1938, tak aj v druhej polovici roka 1992 si najvplyvnejšie slovenské politické sily mohli vďaka priaznivej medzinárodnej situácii dovoliť rozhodovať o osude Slovenska vo vlastnej réžii. Ak sa postoje v mnohom podobali, svedčí to o ich previazanosti napriek polstoročnej pauze.

(Vyšlo v rubrike Blogy na portáli etrend.sk)