Černobyľ nie je jediným miestom na svete, kde pod betónovou hrobkou spí nebezpečný jadrový odpad. Bolo prvého marca 1954, takmer sedem hodín ráno, keď preťal oblohu nad Pacifikom červený oslepujúci záblesk. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa nad Marshallove ostrovy vzniesol obrovský rádioaktívny hríb. Išlo o následok výbuchu prvej vodíkovej bomby, pričom explózia bola tisíckrát silnejšia, ako výbuch bomby pomenovanej Littele Boy, ktorá zrovnala so zemou Hirošimu.
Výbuch bol testom s názvom Castle Bravo a následkom nesprávnych výpočtov bola explózia 2,5-krát silnejšia, ako mali vedci pôvodne v pláne. Popol, ktorý sa po výbuchu vznášal z oblohy, pokryl plochu viac ako 18 000 kilometrov štvorcových. Zasiahnuté teda neboli len Marshallove ostrovy, pod pokrývkou z popola sa ocitli aj všetky okolité ostrovy.
O niekoľko hodín sa pod vrstvou práškovitej hmoty ocitol celý atol Bikini. Obyvatelia okolitých oblastí netušili, že ide to rádioaktívny materiál, deti sa hrali s hmotou, o ktorej si mysleli, že je to sneh. Niektoré ju dokonca aj jedli tak, ako deti jedia v zime kúsky snehu a ľadu. Toto však nebol jediný výbuch, ktorý nastal.
Americká armáda testovala jadrové zbrane množstvom takýchto explózií a práve vďaka nim započala éra jadrových zbraní. Medzi rokmi 1946 až 1958 otriaslo dovtedy pomerne pokojným Pacifikom až 67 explózií. Zastavil ich až nátlak iných krajín, napáchané škody sa však už nedali vziať späť a ich následky je možné vidieť ešte aj dnes. Veľké množstvo ľudí zomrelo na následky choroby z ožiarenia, mnohí sa stali doživotní invalidmi, rodia sa postihnuté deti.
Americká vláda sa v roku 1980 rádioaktívny odpad pokúsila zakryť, a to vybudovaním akejsi betónovej rakvy. Bola však vybudovaná narýchlo a nie s cieľom pochovať odpad navždy. Dnes, pri dvíhajúcej sa hladine morí a prudkých klimatických zmenách, sa rakva ocitá v nebezpečenstve a hrozí, že jej toxický obsah bude odhalený. Odborníci sa nazdávajú, že stačí jediná silnejšia búrka na to, aby sa kryt rozpadol.
AFP píše, že o bezpečnosť obyvateľov sa obáva aj prezidentka Marshallových ostrovov, Hilda Heineová. Pokus o vyčistenie oblasti začal ešte v roku 1977, keď štyritisíc amerických vojakov odstránilo 73-tisíc kubických metrov kontaminovanej pôdy, ktorá bola na povrchu. Tá bola následne prevezená na ostrov Runit, kde ju vysypali do krátera. Ten tu ostal po explózii z roku 1958. Materiál sa na tomto mieste zhromažďoval napokon viac ako tri roky.
The Guardian uvádza, že počas prác zahynulo 6 mužov, no v roku 1980 sa napokon kráter podarilo zakryť obrovským betónovým dómom, ktorý mal okolie ochrániť pred rádioaktívnym odpadom. Dóm stál vládu 218 miliónov dolárov a malo ísť len o dočasné riešenie.
Na vytvorenie permanentného riešenia však odvtedy neprišlo. Problémom je, že v roku 1983 Marshallove ostrovy podpísali zmluvu, podľa ktorej majú miestni obyvatelia nad svojím územím zvrchovanú moc. Tým sa americká vláda zbavila zodpovednosti a presunula ju na plecia ostrova.
Prieskum spoločnosti Australian Broadcasting Corporation z roku 2017 uvádza, že na mieste sa nachádza aj plutónium -239, čo je jeden z najtoxickejších izotopov na svete. Okrem toho, polčas jeho rozpadu predstavuje závratných 24100 rokov. Teraz sa však na dóme objavujú praskliny a hrozí, že sa rádioaktívny odpad dostane von.
Okrem toho, kráter nebol zo strán a zo spodnej strany nikdy utesnený, na jeho vrch len bola položená betónová hrobka. Voda cez priepustnú hlinu môže preniknúť kedykoľvek. Nanešťastie, vláda Marshallových ostrovov na nápravu a zabezpečenie odpadu nemá potrebné financie.
