Na sociálnych sieťach je najsledovanejším slovenským politikom, preto sú jeho postoje a ľavicový svetonázor všeobecne známe. Okrem domácej politiky, ktorú pravidelne nekompromisne glosuje, sa často vyjadruje aj k zahraničnopolitickým témam, predovšetkým zo slovenského pohľadu. Práve o nich sme sa s ním zhovárali. Poslanec Národnej rady SR a podpredseda strany Smer-SD Ľuboš Blaha.
Často zdôrazňujete, že Slovensku môže prospievať iba skutočne vyvážená zahraničná politika, vďaka ktorej si nebudeme vyrábať nepriateľov a budeme z nej ťažiť. Myslíte si, že malé Slovensko s piatimi miliónmi obyvateľov môže robiť autonómnu zahraničnú politiku?
Slovensko musí v prvom rade hľadieť na svoj národný záujem a to je aj hlavná téma pre politiku Smeru-SD v oblasti zahraničnej politiky. Samozrejme, že malé krajiny majú komplikovanejší vzťah ku geopolitike ako veľmoci, ktoré majú stovky miliónov obyvateľov. Práve preto musí Slovensko robiť, ako vravíte, vyváženú politiku na všetky svetové strany, nielen na jednu.
Vedenie diplomacie by malo intenzívne sledovať trendy vo svete. Nedávno sme napríklad s úžasom pozorovali, ako horda hrdlorezov vyháňa slávnu americkú armádu z Afganistanu. Videli sme, ako sa skončili americké krvavé dobrodružstvá v Iraku, Lýbii či Sýrii, vnímame, že USA už nemá takú moc a zjavne ani chuť zostať v úlohe svetového policajta.
V minulosti vyplienili veľké oblasti sveta, rozpútali kopu špinavých vojen a dnes mám pocit, že sa snažia sťahovať do seba a pragmaticky preorientovať svoje geopolitické záujmy vo vzťahu k Číne. Rivalita medzi USA a Čínou je skutočne obrovská a neustále rastie, preto sa Amerika teraz nepotrebuje motať niekde na hraniciach Blízkeho východu, ani na hraniciach s Ruskom.
Američania budú postupne vypratávať priestor na ruských hraniciach a Rusi budú rásť a čoraz efektívnejšie brániť svoje záujmy. Amerika je dnes nútená sústrediť sa na Čínu, ktorá ich o chvíľu ekonomicky, mocensky a vojensky prerastie, čím sa skončí obdobie primitívnej americkej hegemónie.
Myslieť si, že Amerika tu bude naveky, je klam. Dnes si musíme uvedomiť, že 21. storočie bude storočím Čínskej ľudovej republiky a že nové myšlienky budú v sebe čoraz viac zahŕňať štát, štátnu reguláciu, viac sociálnej redistribúcie a spravodlivejších modelov globalizácie.
Je svet na prahu zmeny mocenskej rovnováhy?
Nepochybne. Blíži sa obdobie, keď bude nevyhnutné užšie komunikovať medzi Spojenými štátmi, Čínou a Ruskom, pretože to sú tri zásadné veľmoci, hoci silnejú už aj ďalšie regionálne mocnosti. Za daných okolností Slovensko jednoducho nemôže byť tým, čo chce z neho urobiť Korčok a Naď.
Nemôžeme byť mopslíkmi Spojených štátov amerických, nemôžeme byť tajtrlíci, ktorí tu budú nejakou kolóniou, kde si bude chodiť americká veľvyslankyňa a gubernátorka v jednej osobe určovať, koľko tankov či lietadiel tu chce a aké koridory chce mať smerom k ruským hraniciam. Toto je naozaj podradná poloha, do ktorej dostal Korčok a Naď slovenskú zahraničnú politiku.
My to odmietame. Napiek tomu, že sme malý národ, mali by sme robiť sebavedomú politiku. Vezmite si takých Dánov, Nórov, Fínov – to sú takisto štvor- alebo päťmiliónové krajiny a napriek tomu mnohokrát dokázali silnejším povedať nie. Nedá sa to však robiť vždy.
Niekedy si nemôžete “postaviť hlavu”, lebo ste súčasťou istých regionálnych blokov, širších hier. Potrebujete v niečom upustiť, aby ste niečo získali. To je normálna diplomacia, taktika a stratégia. Za našej vlády sme dokázali zarezať európske kvóty na migrantov.
To bol obrovský úspech slovenskej zahraničnej politiky. Veľmi tvrdo sme bojovali proti rusofóbii, ktorú tu šíria nielen Američania, ale aj mnohé iné západné kruhy. Dokázali sme v mnohých veciach odolávať, v niektorých sme zasa neboli taký úspešní, ale vo všeobecnosti platí, že sme oveľa lepšie obhajovali národné záujmy Slovenskej republiky ako súčasná vláda.
Zhodneme sa na tom, že súčasná zahraničná politika Slovenska je katastrofálna. Je veľmi pravdepodobné, že Smer-SD bude súčasťou budúcej vlády. Akú zahraničnú politiku budete robiť ako vládna strana?
Určite budeme v prvom rade tlačiť na budovanie dobrých vzťahov so všetkými – aj smerom na Západ, aj smerom na sever alebo na juh. Rovnako ako v minulosti budeme rešpektovať, že sme členmi EÚ, kde vieme veľmi silne obhajovať naše národné záujmy aj vďaka tomu, že sme vo V4. Čiže ďalší dôraz budeme klásť na spoluprácu v rámci V4.
Chceme určite bojovať za naše kohézne záujmy. To znamená, aby k nám išlo čo najviac prostriedkov z Európskej únie. Tá umožnila korporáciám, aby tu kolonizovali slovenský trh a teraz je prakticky celý priemysel vo vlastníctve západných štátov, respektíve západných firiem. Bankovníctvo, priemysel aj poľnohospodárstvo je komplet v rukách Západu. A čo máme my?
Preto by sme mali využívať aspoň kohézne fondy, keď sme sa už otvorili a poskytli im tento priestor. Určite musíme mať veľmi silne realistickú zahraničnú politiku. To zamená na prvom mieste národný záujem a na druhom záujmy z hľadiska nášho hospodárstva, kultúrnej, vzdelanostnej a vedeckej spolupráce. Musíme vedieť spolupracovať s každým.
Nemôžeme chodiť poučovať vybrané krajiny, aký je stav ich ľudských práv a ako majú viesť vlastný štát, ako to na pokyn americkej ambasády robia niektorí slovenskí predstavitelia smerom k Číne, Bielorusku, Iránu, Venezuele či Kube. Myslia si, že sú hovorcami Ameriky. My tie krajiny musíme rešpektovať, veď majú svoju históriu, kultúru.
Tento druh diskurzu by som úplne vynechal. Veď čo sme my nejakí nadradení? To isté by mohli urobiť smerom k nám Čínania alebo Kubánci a pýtať sa nás, ako je možné, že Milan Lučanský zomrel vo väzbe. A tiež ako je možné, že tu robíme politický revanš a zneužívame na to mocenské zložky štátu.
Čiže takto zahraničná politika nemôže fungovať. Musíme tiež klásť silnejší dôraz na regionálnu spoluprácu v rámci V4. V tomto silnom bloku dokážeme naše záujmy obhajovať oveľa účinnejšie.
Servilita súčasného vedenia ministerstva zahraničných vecí k Západu a najmä k Spojeným štátom americkým je evidentná a do očí bijúca, a rovnako rusofóbia, ktorú ste tiež spomenuli. Prečo je podľa vás pre nás Rusko dôležité?
V prvom rade je Rusko pre Slovensko ako slovanský národ kultúrne i historicky taký blízky partner a priateľ, že ignorovať ruský národ a jeho kultúru je nepochopením geografie. Slovenská národná myšlienka začínala pri štúrovcoch, ktorí boli ťažkí rusofili a nadšení panslavisti. Ľudovít Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti to veľmi silno forsíroval.
Blízkosť k slovanským národom je úplne prirodzená a nedá sa nijako vykoreniť. Bola tu snaha, že po roku 1989 zavrhneme všetko ruské, pretože je to komunistické, čo je úplný nezmysel, keďže v Rusku nemajú bývalý režim približne rovnako dlho ako my. Bola tu snaha nahradiť tradičnú slovanskú identitu nejakou západno-liberálnou, to však zlyhalo.
Rusko je skrátka bratský národ, ktorý nás navyše v roku 1945 oslobodil od fašizmu. Je tu aj dôležitý ekonomický rozmer – od Ruskej federácie sme energeticky závislí. Toto všetko treba brať do úvahy a preto jednoznačne musíme s Ruskom rozvíjať dobré vzťahy. Toto Korčok a jemu podobní nechápu.
Vaši kritici vám veľmi často vyčítajú, že ste príliš rusofilný…
To, že zdôrazňujem túto otázku, je výsledkom toho, ako oni veľmi bijú do Ruska. Ja nemám potrebu hovoriť o Ruskej federácii, kým nepočujem Korčoka, Naďa alebo Čaputovú. Pomaly každé dva dni si do Rusov potrebujú kopnúť.
Keď tento rok minister Korčok rokoval s ruským ministrom zahraničných vecí Lavrovom, verbálne deklaroval, že sme za dobré vzťahy, ale ako vždy vymenoval podmienky, za akých to bude možné. Rusko vraj zlyhalo v otázke Krymu, v otázke ľudských práv a tak ďalej, takže vždy je tam nejaké to “ale”…
Vždy, keď si mohli pri akejkoľvek príležitosti si do Ruska kopnúť, tak to urobili ako prví. Veď si zoberte napríklad kauzu Vrbětice, kde sa ukázalo, že to bola vlastne jedna habaďúra a že s tým Rusi nemuseli nič mať. Ale ako prví začali vrieskať Korčok a Čaputová a robili všelijaké cirkusy, vyhosťovali sa diplomati a podobne.
Toto naozaj neprispieva k tomu, aby sme mali priateľské vzťahy. A toto vidíte od rána do večera nielen pri Rusku. Majú zoznam tzv. nepohodlných krajín. Ale nie nepohodlných pre nás Slovákov, ale nepohodlných pre Američanov a západné mocnosti. Je to dvojtvárna politika – navonok hovoria, že sa snažia o dobré vzťahy, no v skutočnosti robia všetko proti tomu.
A viete, ako sa Lavrov na Korčoka asi tak pozerá. On veľmi dobre vie, že on je len také autíčko na diaľkové ovládanie riadené z Pentagonu. On veľmi dobre vie, že keď sa rozprávajú s Čaputovou, čo to je zač, že ju ovládajú Američania. Vie, že prišli nabrífovaní z americkej ambasády, že porozprávajú iba nezmysly, ktoré od nich žiadajú Bidenovi ľudia.
Povinne musí odznieť odrhovačka o ľudských právach, lebo inak by ich rozniesli na kopytách novinári z Denníka N, SME a všetky sorosovské mimovládky. Preto týchto ľudí nemôžu v Rusku brať vážne. Je naozaj komické, keď sa Korčok vyjadruje k Venezuele, Ukrajine, Rusku či Bielorusku, kára ich predstaviteľov a tvári sa pri tom, akoby bol predstaviteľom nejakej svetovej veľmoci…
Už menej zábavné sú dôsledky protiruských sankcií, ktoré nejestvujú len verbálnej rovine. Je všeobecne známe, že sankcie nepoškodzujú iba Rusko, ale škodia aj európskym výrobcom, dodávateľom. Na Slovensku sa to prejavuje tiež veľmi výrazne, len sa o tom v médiách takmer nehovorí a nepíše…
Pre celú Európsku úniu sú sankcie proti Rusku strieľaním si do vlastnej nohy. Absolútne ničomu to nepomáha, iba to škodí našim výrobcom a hospodárskym subjektom. Z druhého hľadiska si Ruská federácia vďaka týmto sankciám uvoľnila ruky a dnes má oveľa lepšiu kooperáciu napríklad s Čínou a ďalšími krajinami BRICS-u. Vďaka tomu dokázala nahradiť dovtedajšie trhy inými, čo znamená, že sme si úplne zbytočne ublížili.
Samotná filozofia sankcií mi nejako uniká. Čo vlastne chceme? Vyhladovať ruský národ, aby zvrhol Putina a dosadil tam opozíciu – čiže komunistov? Lebo Navaľnyj a spol. nie je reálna ruská opozícia. Čiže našim ľudskoprávnym zámerom je ubližovať ľuďom v Rusku? Veď to je v protiklade so všade proklamovaným humanizmom. Oni takto neubližujú „zlému Putinovi“, ale bežným Rusom.
Ak chceme rešpektovať Ruskú federáciu, musíme rešpektovať jej prezidenta. A tým je Vladimir Putin, ktorý ju dokázal stabilizovať, dokázal zabezpečiť obrovský sociálny a ekonomický pokrok. Veď tá krajina za Jeľcina úplne upadala a bola v rukách amerických korporácií a oligarchov.
Bol tam bordel a ľudia hladovali. Niekoľko rokov po tom, ako nastúpil Putin, už krajina prosperovala. Samozrejme, mali a majú svoje problémy, ale ten dramatický nárast životnej úrovne sa nedá prehliadnuť. To znamená, že Putin si zaslúži úctu a protiruské útoky sú nielen naivné a hlúpe, ale to navyše aj škodí Slovensku. A to platí aj pre sankcie.
Ako vidíte budúcnosť sankcií? Ako to celé podľa vás dopadne?
Som presvedčený, že to dopadne ako s Nord Streamom 2 – to znamená, že slniečkari z celej Európy sa budú niekoľko rokov zadúšať, ako treba proti Rusku robiť sankcie pre Krym a potom sa jedného dňa veľkí hráči dohodnú a bum – sankcie skončia. Kto ešte pred pár mesiacmi predpokladal, že Nord Stream 2 prestane byť problém?
Američania tlačili Nemcov a celú Európu do toho, aby plynovod blokovali, zavádzali preto sankcie, a zrazu z ničoho nič uprostred pandémie prišla správa, že sa Nemci a Rusi dohodli. A vec je vybavená. Keď Nemci potrebujú riešiť svoje ekonomické záujmy, je po rusofóbii.
A takisto, čím viac bude rásť záujem mocných obchodných a podnikateľských kruhov na Západe, aby mohli obchodovať s Ruskou federáciou, tým viac bude silnieť tlak na skončenie sankcií. Aj u nás si niektorí platení aktivisti myslia, že už navždy budeme nenávidieť Rusko. Ale verte tomu, že títo aktivisti potom, ako dostanú pokyn z americkej ambasády, okamžite zmenia názor a odrazu už bude Rusko kamarát.
Čiže to netreba dramatizovať, že je to otázka času, kedy sankcie skončia. Krym už navždy zostane ruský, to si treba uvedomiť, je to geopolitická realita a vedia to všetci. Predstierame tu, že akože za Krym trestáme Rusko, ale realita je úplne iná. Musíme hľadieť dopredu a pre našu budúcnosť je najlepšie sankcie zrušiť.
Keď už sme pri téme Ruska, zastavme sa aj pri otázke Ukrajiny. Ukrajina bola v posledných rokoch často vyžívaná ako baranidlo proti Rusku. Dnes sme však svedkami toho, akoby sa Amerika a Západ postupne z Ukrajiny sťahovali a nechávajú ju vo sfére ruského vplyvu. Tiež máte ten pocit?
Áno, asi to vidíme všetci, že Ukrajiny majú tak trochu plné zuby už aj na Západe. Ono to začalo takým strašným entuziazmom bruselských idealistov a slniečkarov, že idú brániť bezbrannú princeznú Ukrajinu pred zlým medveďom Ruskom. Až kým zistili, že tí Ukrajinci majú mentálne k Rusku omnoho bližšie vo všetkých témach, ktoré sú pre Západ a liberálnych aktivistov dôležité.
Majú ten istý vzťah k multikulturalizmu, ten istý vzťah k homosexuálom, ten istý negatívny vzťah k všetkým týmto postmoderným slniečkarskym témam… Tiež si uvedomili, že Ukrajinci pohŕdajú Bruselom rovnako ako Rusi. Videl som to na medzinárodných fórach, keď som tam chodieval, že o Ukrajine už nerozprávali s takým nadšením.
Ten klaun, čo je momentálne na čele ukrajinského štátu, sa spoliehal na to, že sa bude vyhrážať Rusku tým, že vstúpia do NATO. Ale kto by si toto „lajzol“, veď to by bolo na 3. svetovú vojnu, keby Ukrajina vstúpila do Severoatlantickej aliancie. To si jednoducho nemôžu dovoliť, pretože Rusko má s Ukrajinou veľmi dlhú hranicu, ktorá donedávna nebola ani chránená, lebo pred Majdanom mali dobré bilaterálne vzťahy.
Vráťme sa do nášho stredoeurópskeho priestoru a k V4-ke. Je evidentné, že od nástupu tejto vlády sú snahy nejakým spôsobom rozbiť vzťahy v rámci V4. Tak to vidia aj viacerí politickí komentátori. Ako to vidíte vy?
Slovensko po nástupe novej vlády Matoviča a Hegera vo vzťahu k Európskej únii zradilo viackrát tak Poliakov, ako aj Maďarov, čo poškodzuje naše záujmy a vzájomnú dôveru. Počas našich vlád sme udržiavali vo V4 dobré vzťahy a bola to pre nás jedna z priorít.
Myslím si, že vietor fúka z Washingtonu a Bruselu, ktorí nechcú silnú V4-ku a v tomto zmysle inštruujú našich zapredancov vo vláde, parlamente a v Prezidentskom paláci. V otázkach, kde by sme mohli podporiť našich partnerov vo V4, sme vo veľkom predklone k západným mocnostiam.
Na druhej strane si Poliakov a Maďarov neidealizujem. Napríklad nám môže imponovať maďarská migračná politika či boj Budapešti proti škodlivým neoliberálnym vplyvom, ale veľkomaďarský šovinizmus, ktorý majú Maďari v sebe a je stále prítomný v ich politike, iba tak nezmizne len preto, že s nimi v určitých otázkach sympatizujeme. Poliaci a Maďari vždy chceli mať spoločnú hranicu, to sa skrátka nedá vymazať z dejín.
Slovensko vzniklo práve v boji proti veľkomaďarskému nacionalizmu a čiastočne aj proti nacionalizmu iných štátov. Takže na toto musíme pamätať a v prvom rade chrániť naše slovenské záujmy. A, samozrejme, popri tom budovať dobré a obojstranne výhodné vzťahy.
Za našej vlády sme dokázali mať dobré vzťahy s Orbánom, dokonca boli jedny z najlepších v histórii, a to napriek tomu, že sme veľkí patrioti, vlastenci a odchovanci štúrovcov. Kľúčové je napĺňať slová Alexandra Dubčeka, ktorý hovoril, že musíme klásť dôraz na to, čo nás spája, a nie na to, čo nás rozdeľuje. Iba tak si vieme vybudovať dobré a priateľské zťahy v celej Európe.
V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti, že v nedávnom období mali Poľsko a Maďarsko po rôznych útokoch z Bruselu pomerne radikálne vyhlásenia ohľadne EÚ. Maďarskí predstavitelia dokonca pripustili vystúpenie krajiny z únie. Nevedno, do akej miery je to naozaj reálne, alebo ide len o rétoriku. Aká je budúcnosť EÚ, ale aj NATO z vášho pohľadu?
Podľa prieskumov verejnej mienky je podpora obyvateľstva Slovenska Európskej únii dramaticky vyššia, ako je podpora NATO. Preto by som sa skôr koncentroval na túto otázku, lebo v tejto fáze odrezať vzťahy s EÚ najmä v oblasti ekonomiky by mohlo byť pre Slovensko i ďalšie stredoeurópske štáty zničujúce.
Pozrite sa, aké problémy spôsobil odchod Veľkej Británii, napriek tomu, že je veľkou ekonomikou. Predstavy o odchode z EÚ sú teda momentálne naivné. Čo sa však týka Severoatlantickej aliancie, mohli by sme sa zaoberať tým, do akej miery vieme udržiavať NATO, keď vidíme, že Amerika de facto tento projekt opúšťa a je zrejme odsúdený na postupný zánik.
Keď sledujem prieskumy verejnej mienky, Slováci dôverujú v oblasti geopolitiky skôr Ruskej federácii, ako USA a toto je pre slovenské elity veľký výkričník. Musíme zaviesť normálnu demokratickú diskusiu o budúcnosti NATO. V tejto fáze má Smer tradičné postoje: hlavný je národný záujem a EÚ, pričom odchod z nej momentálne neprichádza do úvahy.
