Je jedným z najaktívnejších politikov Smeru-SD, šéfuje parlamentnému výboru pre európske záležitosti a nedávno ho poslanci zvolili za vedúceho delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. Je nepriateľom globalizácie a otvorene sa hlási k marxizmu. Jeho názory sa v mnohom odlišujú od postojov jeho straníckych kolegov, ale sú všeobecne rešpektované ako jeden z myšlienkových prúdov vnútri Smeru a považované za blízke väčšine členskej základne vládnej strany. Zhovárali sme sa s ním o aktuálnych zahranično-politických témach, ktoré vzhľadom na naše členstvo v EÚ sa neraz bytostne dotýkajú aj Slovenska. Poslanec NR SR Ľuboš Blaha.
V poslednom čase sa často diskutuje o tzv. jadre Európskej únie. Premiér Fico vyhlásil, že Slovenská republika má ambíciu stať sa jeho členom, pričom však verejnosti nik nevysvetlil, čo vlastne byť v jadre EÚ znamená. Vysvetlíte nám to vy?
Celá táto agenda má svoju históriu. Začalo to prejavom predsedu Európskej komisie Jeana Claudea Junckera, ktorý spomenul päť scenárov európskej budúcnosti. Jeden z nich bola tzv. dvojrýchlostná Európa. Neskôr si túto víziu osvojil víťaz prezidentských volieb vo Francúzsku Emmanuel Macron. To znamená, že ak niektoré štáty budú chcieť riešiť iba vybrané problémy a iné nie, mali by mať tú možnosť. To je vlastne podstata myšlienky jadra.
Na ňu zareagoval Robert Fico a dal najavo, že Slovensko patrí ku krajinám, ktoré chcú rozvíjať svoju integráciu. Inak povedané, jadro je súbor iniciatív či už v oblasti bezpečnosti, daňovej politiky alebo v oblasti daní z finančných transakcií, ale týka sa napríklad aj témy európskeho prokurátora. Slovensko tak vyslalo jasný signál a urobilo tak z diplomatických dôvodov, pretože v únii je stredná Európa často hádzaná do jedného vreca euroskeptických až nacionalistických krajín ako je Kaczynského Poľsko a Orbánovo Maďarsko.
To celkom nie je v záujme Slovenska, keďže sme v eurozóne a máme silnú sociálnu a ekonomickú závislosť na európskych trhoch či na eurofondoch. Napriek tomu, že často kritizujeme rozhodnutia Bruselu, premiér Fico vyhodnotil, že teraz je pravý čas ukázať, že nie je Orbán ani Kaczynski. Navyše, Slovensko je na rozdiel od Poľska, ktoré má relatívne silný domáci trh, malá krajina, oveľa závislejšia od iných trhov.
Chcete teda povedať, že za snahou byť v jadre sú naše ekonomické záujmy?
Samozrejme. Preto Robert Fico povedal, že Slovensku svedčí európska integrácia. Ale on nepovedal nič iné, čo by už nehovoril predtým. My sme vždy boli proeurópska krajina. Zároveň to však nič nemení na tom, že Slovensko je veľmi kritické k únii pri mnohých rozhodnutiach – či už sú to kvóty pre migrantov, rozhodnutie o novom sídle Európskej liekovej agentúre, ktoré bolo šialeným pokrytectvom zo strany Západu, alebo v otázke sankcií proti Rusku. Náš premiér dlhodobo tvrdí, že sankcie sú nezmyslom a ja ho v tom absolútne podporujem.
Slovensko principiálne zotrváva vo svojich postojoch – dokonca žalovalo Radu EÚ ohľadom kvót, zároveň však ukazuje, že nechceme vystupovať z EÚ, ani nechceme byť niekde na orbite krajín, čo sa chcú vyčleňovať z európskych integračných procesov, ako sú Poľsko a Maďarsko. Naopak, máme záujem, aby sme boli súčasťou hry, aby sme mali slovo v nastavovaní budúcnosti únie. Na druhej strane to slovo musí byť aj veľmi kritické.
Ale hovorí sa aj to, že vstupom do jadra by sme prišli o svoje národné kompetencie, čiže o časť svojej suverenity. Je to tak, alebo nie?
Ako som už povedal, ide o súbor niekoľkých možných iniciatív a nie sú vopred dané. Poviem vám príklad: USA postupne vysielajú signály, že NATO už nie je pre nich prioritou a nebudú v rámci bezpečnosti pomáhať Európe tak ako doteraz. Preto teraz Európa hľadá spôsoby, ako si bezpečnostne pomáhať sama, čo ja ako veľký kritik NATO vítam. Európa ani Slovensko by nemali byť vojensky závislé na USA, ktoré hľadí na vlastné záujmy. Videli sme to jasne napríklad vo vojne v Iraku a ďalších vojnách, kde išlo o čistý americký ekonomický imperializmus. Slovensko bude súčasťou posilňovania európskej bezpečnosti, čo je dobré.
Takisto môžeme hovoriť o dani z finančných tranakcií. Kto by nechcel viac zdaňovať transakcie rôznych finančných korporácií, špekulantov, oligarchov a iných kapitalistických monštier? Čiže z tohto hľadiska daň z finančných transakcií vítam.
A európsky prokurátor? Tu vyslovujú obavy aj niektorí politici…
To je trochu kontroverzná téma, ale len pre tých, čo o nej nič nevedia. Európska prokuratúra je tu na to, aby dohliadala na európske finančné zdroje plynúce z rozpočtu EÚ pred zneužívaním. Európa chce len chrániť vlastné peniaze. To nie je o tom, že by prišli nejakí cudzí prokurátori a riešili by trestné veci na Slovensku. Európska prokuratúra má zmysel, pretože z pozície národného štátu je ťažké riešiť cezhraničné finančné špekulácie alebo podvody.
Samozrejme, pri každej veci sa musíme opýtať, či by sme neprišli o svoje kompetencie a národnú suverenitu. Ale nemám pocit, že by sme sa v tomto mali o ňu báť. Potrebujeme spoluprácu z ďalšími krajinami. Ale keby prišla požiadavka, že v rámci jadra by chcel niekto presadiť kvóty pre utečencov, tak Slovensko povie, že nie. Hodnotovo neodmietame myšlienku väčšej integrácie v tých oblastiach, v ktorých je to pre nás užitočné, ale to neznamená, že všetko, čo vzíde z európskych inštitúcií je úžasné a že budeme skákať od radosti. Podstatné je, aby sme boli pri rozhodovaní o všetkých dôležitých krokoch EÚ. Osobne vítam všetky opatrenia, čo posilnia sociálnu dimenziu únie a ktoré oslabia závislosť na Spojených štátoch.
Dotkli ste sa otázky Ruska a ekonomických sankcií. Náš premiér v tejto súvislosti dlhodobo deklaruje, že Rusko nie je nepriateľ a sankcie nič neriešia. Aký máte názor na sankcie vy?
Ja sankcie dlhodobo kritizujem a od prvého dňa, ako boli vyhlásené, ich považujem za absurdný nápad. Iba zvyšujú rusofóbiu v spoločnosti, ktorá je neprijateľná. Je to o to citlivejšie, že Slováci považujú Rusko za kultúrne spriaznený a veľmi blízky národ. Pre nás je Rusko priateľ, ktorý nás oslobodil od fašizmu a je v našom záujme, aby sme mali s touto krajinou čo najlepšie vzťahy.
Z čisto ekonomického hľadiska som vždy odmietal akúkoľvek ekonomickú vojnu a sankcie ekonomickou vojnou sú. Aj spor o Ukrajinu je vlastne geopolitickým sporom, kde sa západné mocnosti snažili posúvať svoj vplyv smerom na ruské hranice, čo Rusko vyhodnotilo ako bezpečnostnú hrozbu a reagovalo.
Je v EÚ vôbec vôľa sa zaoberať ich zrušením, keďže je jasné, že vážne poškodzujú samotnú úniu, nielen Rusko?
Máte pravdu, že sankcie vo veľkej miere škodia aj nám. Sme svedkami pokrytectva mnohých štátov EÚ, ktoré na každom fóre nadávajú na Rusko a šíria rusofóbiu, ale keď ide o reálny biznis, tam to už zrazu neplatí. Všetky tie západné firmy a korporácie veselo obchodujú s Ruskom cez tretie štáty. Veľmoci hrajú falošnú hru a presadzujú len svoje sebecké záujmy. Prečo by tie sankcie zastavovali, keď ten biznis aj tak funguje? Na druhej strane môžu navonok deklarovať, ako veľmi bojujú s Ruskom. Aj preto boli teraz sankcie opäť nezmyselne o polroka predĺžené.
Viacero štátov ako Taliansko, Grécko, Maďarsko a nakoniec aj Slovensko majú záujem na tom, aby sa vzťahy s Ruskom zlepšovali a sankcie boli zrušené. Musí tu zabrať najmä Nemecko a Francúzsko. V Nemecku je veľmi silné krídlo SPD, ktoré je za zrušenie sankcií, čiže záleží na tom, ako sa bude vyvíjať situácia v EÚ.
Podľa vyjadrení európskych politikov to však na skoré zrušenie sankcií nevyzerá. Rusko a jeho líder sú obviňovaní z tých najhorších vecí, protiruská propaganda beží naplno. Dookola sa hovorí o anexii Krymu, o tom, že Rusko je hrozbou pre bezpečnosť Európy…
Zahraničnú politiku musíme vnímať cez geopolitickú rovnováhu, kde si každá krajina a najmä veľmoci chránia svoje záujmy a bezpečnosť. Geopolitika nefunguje ako rozprávka, že všetci máme dobré úmysly a ide nám len o dobro ľudí a ľudské práva. Niektoré západné štáty stále vnímajú Rusko cez prizmu studenej vojny a vidia v ňom nepriateľa. Lenže Amerika a západné veľmoci naozaj ohrozovali Rusko ako veľmoc, keď dohodnuté krajiny mali zostať neutrálne a nemalo tam pôsobiť NATO. Kto by chcel mať na svojich hraniciach jadrové hlavice, alebo početné armády?
Vezmime si USA: keby sa na americko-mexické hranice postavila ruská armáda, do dvoch minút by z toho bol obrovský geopolitický konflikt. Pri ruských hraniciach však NATO je. Takto sa veci riešiť nedajú a musíme byť trošku empatickí. Rusko má oprávnene obavy, a keď sa budeme hrať na to, kto má väčšie svaly, je to naozaj primitívne. Treba rokovať a snažiť sa o dialóg. Ukrajina by mala byť prostredníkom, na rozhraní spomenutých dvoch mocenských celkov a nemala by byť v jednom či druhom bloku.
Nedávno bol na konferencii Východného partnerstva schválený dokument, ktorý garantoval budúce prijatie Ukrajiny, Gruzínska a Moldavska do Európskej únie. Pritom samotná únia poukazuje na obrovské vnútorné problémy, ktoré tieto štáty sužujú, ako je bezbrehá korupcia, porušovanie ľudských práv či rozmach fašistických organizácií a polovojenských zoskupení terorizujúcich obyvateľstvo. Je podľa vás správne, aby sa takýmto krajinám dávali prísľuby o členstve v EÚ?
Ja by som nebral tieto vyhlásenia príliš vážne. Jedna vec je vysielať signál krajinám, ktoré sa snaží EÚ pritiahnuť. Ale keď počúvate zákulisné informácie od politikov v západných krajinách, zažijete veľké vytriezvenie. Mnohokrát sú strašne naivní. Idealizovali si Majdan, verili tomu, že bol o demokracii a ľudských právach, že Ukrajina čakala iba na to, aby sa oslobodila spod vplyvu Ruska a onedlho z nej bude druhé Švédsko.
Po niekoľkých mesiacoch však zistili, že sa tam dostali k moci oligarchovia, že si rozparcelovali krajinu, že tam prišli k moci pohrobkovia Banderu, že štát ovládla krajná pravica a rôzne fašistické skupiny, ktoré tam terorizujú Rusov. Videli, čo sa dialo v Odese, videli ako sa militarizuje ukrajinská spoločnosť a pochopili, aká je tam obrovská korupcia. Ukrajina má čoraz menej sympatií. Za seba však musím povedať, že ja k bežným Ukrajincom cítim ľudské sympatie. V Rusku som sa tiež rozprával s tamojšími diplomatmi a oni mi povedali, že majú Ukrajincov radi, že je to bratský národ. Vidia však, že ukrajinskí oligarchovia cez západné zdroje šíria rusofóbiu, čo je niečo, čo škodí všetkým – aj Rusku, aj Ukrajine a napokon aj nám v EÚ.
Ten európsky signál Ukrajine, Gruzínsku a Moldavsku má byť len akousi náplasťou na to, aby predstavitelia a občania týchto štátov neboli takí demotivovaní. Ale osobne nedávam veľkú šancu tomu, že v dohľadnom čase by sa tieto krajiny mali šancu stať členskými štátmi Európskej únie. Táto otázka tak v súčasnosti vôbec nestojí. Je tu iba fáza asociačnej dohody.
Ukrajinský prezident Porošenko podpísal nový zákon o vzdelávaní, diskriminujúci tamojšie menšiny. Od tohto roku sa podľa neho má vyučovať v jazykoch národnostných menšín iba na základných školách, výučba na stredných a vysokých školách má byť len v ukrajinčine. Zákon odsúdili Poľsko, Rumunsko, Maďarsko, Grécko, Moldavsko, Bulharsko a Rusko. Diskriminuje však aj slovenskú rusínsku menšinu na Ukrajine. Nemalo by Slovensko tiež reagovať?
Ale my sme už reagovali, a to v čase, keď tento sporný zákon ešte nebol prijatý. Na našom výbore pre európske záležitosti sme sa ním zaoberali, keďže sme vedeli, že sa chystá. Na môj popud sme zmenili mandát ministerstvu zahraničných vecí, aby išlo do Bruselu s kritikou tejto iniciatívy ukrajinskej vlády, útočiacej na menšiny a ich jazyky. Bolo to napísané veľmi ostro. Samozrejme, že zákon odmietame. Nie je možné, aby sme krajinám len preto, že sú spojenci, odpúšťali ich chybné rozhodnutia smerom k ich národnostným menšinám. Nemožno sa k nim správať ako k neobčanom.
Čo bolo podľa vás pre Ukrajinu dôvodom prijatia takéhoto zákona?
Je jasné, že je to prioritne smerované na ruskú menšinu. Rusofóbia už úplne zatemnila mozog krajne pravicovým silám na Ukrajine, ktoré presadzujú takéto účelové právne normy.
Spomenuli ste aj Poľsko a nacionalizmus jeho súčasného vedenia…
Mnohí občania Slovenska skeptickí k Európskej únii žiadajú, aby sme nasledovali Poliakov a Maďarov v tom, čo robia. To znamená väčší euroskepticizmus a viac toho národného. Na druhej strane, keď ide o otázku Ruska, v tej chvíli sa rozčuľujú, čo to tí Poliaci proti Rusku robia. Je tu istá diskrepancia. Preto sa nesnažme kopírovať iných a v prvom rade sledujme naše slovenské záujmy.
Je zjavné, že nechceme a nemôžeme byť v tomto zmysle ako Poliaci – byť takí konzervatívni a zakazovať interrupcie, alebo sa prejavovať silne nacionalisticky podľa poľského vzoru. Zároveň však chápeme, že si v EÚ treba niekedy naozaj dupnúť a povedať, že máme nejaký svoj záujem a veci treba riešiť inak.
Spolupráca v rámci V4 by mala fungovať takto: ak máme nejaký spoločný záujem s Maďarmi, Poliakmi a Čechmi, tak to využívajme – spoločne môžeme presadiť veľa vecí. Preto sa Slovensko vždy zdržiavalo kritiky Poľska a Maďarska. Navzájom sa potrebujeme a susedia by mali byť k sebe seriózni. Nebudeme si odkazovať cez hranice, čo má ten druhý robiť vo svojej krajine. Aj keď ma teraz dostávate do situácie, aby som hodnotil poľskú domácu scénu, vyhnem sa tomu.
Nebudete komentovať ani vyhlásenie Donalda Tuska, ktorý pripustil, že súčasný vývoj v Poľsku môže vyústiť do polexitu?
Opakujem, nechcem tieto veci hodnotiť. Je to vnútorná vec Poľska, ako s tým vyrovná a kam sa rozhodne smerovať. Čo môžem povedať za seba, je to, že ako ľavičiar rozhodne neschvaľujem tamojší silný národný konzervativizmus. Som človek, ktorý má úplne iný hodnotový rámec, ako je silný katolicizmus. Môžem mať výhrady ku konzervatívnemu smerovaniu a niektorým nacionalistickým krokom poľskej vlády, ale ako slovenský vládny politik musím veľmi zvažovať, či za to verejne Poľsko kritizovať. Myslím si, že nebolo správne rozhodnutie slovenských europoslancov, keď nedávno hlasovali proti Poľsku.
Ale jednu vec by som ešte predsa len spomenul, pretože tu ide doslova o civilizačný prešľap – a to je rozhodnutie Poľska, že budú ničiť pamätníky Červenej armády. Sú na nich síce komunistické symboly, ale týkajú sa oslobodenia Poľska a veľkej časti Európy Červenou armádou. Ničenie pamätníkov osloboditeľov je barbarstvo. Treba to povedať tak, ako to je. Rešpektujem poľskú národnú a štátnu suverenitu, ale pokiaľ niekto chce opľúvať pamiatku osloboditeľov od fašizmu, mali by sa ozvať všetci antifašisti, ktorým záleží na pamiatke hrdinov 2. svetovej vojny.
Neprichádza len k ničeniu pamätníkov, ale aj k spochybňovaniu úlohy a zásluh Červenej armády pri oslobodzovaní európskych krajín. Sme svedkami prepisovania histórie…
V tomto prípade ani nemusíme ísť do Poľska, stačí zostať doma. Keď si vezmete tých našich bláznov, ktorí ničia pamätníky osloboditeľov ako je Kalmus a Lorenz, a keď je takýto primitivizmus navyše vítaný slovenskými médiami a niektorými politikmi vrátane pána prezidenta, môže to dopadnúť veľmi zle. Keď Andrej Kiska rozpráva niečo o svojom antifašizme, šliape si po jazyku, pretože reálnymi gestami robí všetko pre to, aby práve fašizmus rehabilitoval.
Takto sa slovenská spoločnosť vychováva, aby si nevážila tých, čo nás oslobodili od fašizmu a nebude vedieť prejaviť patričnú úctu Rusom, Červenej armáde. Áno, v tom čase bol v Rusku komunistický režim, čiže musíme chápať, že tie symboly tam boli umiestnené v určitom období a určitom historickom kontexte. Ak toto nedokážeme pochopiť, mám veľké obavy o budúcnosť Slovenska.
Má podľa vás budúcnosť Visegrádska štvorka?
Určite áno. Tým, že sú Poľsko, Slovensko, Česko a Maďarsko postsocialistické a stredoeurópske štáty, že majú podobné kultúry aj ekonomickú závislosť, majú často podobné záujmy – v doprave, energetike, vo vzťahu k migrácii, v otázke multikulturalizmu. Tém je viacero a spoločne v nich vieme zabrať oveľa viac. Dokopy nás nemožno v únii len tak ignorovať. Čiže V4 si vážime, V4 potrebujeme, k našim susedom máme rešpekt, ale nie je to o vytváraní nejakej vlastnej federácie v rámci EÚ, kde budeme svoje národné záujmy obetovať pre Čechov, Poliakov či Maďarov.
Takže sa nestotožňujete s komentármi v maďarskej, českej a poľskej tlače, že vyhlásenie premiéra Fica o ambícii Slovenska byť súčasťou jadra, je akousi zradou záujmov V4?
Absolútne nie. V minulosti napríklad Poľsko nepodporovalo postoj Slovenska, Maďarska a do veľkej miery aj Česka k sankciám proti Rusku. Poľsko bolo tým najväčším rusobijcom v celej EÚ. Vyčlenilo sa preto Poľsko z V4? Nie. Sú chvíle, keď každá krajina má vlastný národný záujem.
Slovensko je na inom stupni integrácie. Sme v eurozóne. Sme najviac integrovaní v EÚ spomedzi V4. Keď sa teraz vytvára banková únia pre eurozónu, alebo sa budú vytvárať povedzme nejaké iné iniciatívy mierené na eurozónu, napríklad pilier sociálnych práv, ktorý silne podporujeme – Slovensko do toho ide a zvyšok V4 sa musí rozhodnúť, či tam chce ísť.
Čiže rôzne názory na určité veci nemusia byť automaticky dôvodom na deliace čiary. U našich susedov je euroskepsa väčšia, ale my to rešpektujeme. My im nič nevnucujeme, ale napriek tomu v EÚ vieme fungovať spoločne a v otázkach ako sú napríklad kvóty, vieme ťahať za jeden koniec. Keď vieme nájsť prienik záujmov vo V4, vtedy buďme spolu.
Predseda nemeckej sociálnej demokracie Martin Schulz deklaroval zámer, aby sa EÚ zmenila na federáciu. „Spojené štáty európske“ by podľa neho mali vzniknúť do roku 2025, pričom dodal, že kto bude proti, má vraj z únie vystúpiť. Koho hovorcom je v tomto prípade podľa vás šéf SPD?
Najlepšiu odpoveď na Schulzovo nešťastné vyjadrenie dal asi český prezident Miloš Zeman, ktorého si mimoriadne vážim. Povedal, že on sám je síce európskym federalistom, ale asi nikto tak neublížil myšlienke európskej federácie ako práve Schulz týmto vyjadrením. Nie je dobré, ak sa nemeckí lídri snažia rozdeľovať Európu na menších a väčších Európanov – mali by hľadať spojenectvá, nie spory.
Nemecko je najmocnejším štátom EÚ a o to väčší dôraz by malo klásť na to, aby nebolo vnímané ako imperiálna veľmoc. Martin Schulz by si mal byť vedomý, že takéto vyjadrenia pôsobia arogantne a odpudzujú slabšie a menšie národy. Ide o školácke chyby. Nepomáha tým ani vlastnej sociálnodemokratickej strane. Nemeckí robotníci a chudobní ľudia, ktorých má ľavica zastupovať, potrebujú riešiť otázky vyšších miezd, sociálnej rovnosti, rastúcich životných nákladov, globalizačných tlakov či vykorisťovania, nie utopické blúznenie o európskej federácii v čase, keď je EÚ vnútorne rozorvaná ako málokedy v minulosti.
Ľavica sa musí sústrediť na ekonomické a sociálne otázky, nie na liberálne, globalizačné a kozmopolitné sny, odtrhnuté od ľudí a historickej reality. Dúfajme, že SPD prestane byť hovorcom nadnárodného kapitálu a začne sa venovať tomu, čomu sa venovala, keď v 19. storočí vznikala a mala poctivý marxistický program – ochrane pracujúcich ľudí.
