Poslanec NR SR Marián Kéry sa na sociálnej sieti vyjadril k incidentu z bratislavskej kaviarne ParkLife Cafe, kde majiteľ odmietol obslúžiť zákazníka Daniela Bombica. Vo svojom príspevku upozorňuje na riziká ideologického posudzovania zákazníkov a varuje pred vytváraním precedensu, ktorý by sa podľa neho mohol v budúcnosti obrátiť proti komukoľvek.
V posledných dňoch rezonuje spoločnosťou incident z bratislavskej kaviarne ParkLife Cafe, ktorej majiteľ odmietol obslúžiť zákazníka Daniela Bombica. Dôvodom mala byť jeho politická či internetová činnosť.
Ak sa niekto v podniku správa neadekvátne, vyvoláva konflikt alebo obťažuje okolie, majiteľ aj obsluha majú plné právo ho neobslúžiť a v prípade potreby zavolať políciu. V tom sa zrejme zhodneme všetci. Ak sa však v daný moment nič neudialo a jediným dôvodom odmietnutia je to, že s ním ideologicky nesúhlasíme, vstupujeme na mimoriadne tenký ľad. A to je prípad zo spomínanej kaviarne.
Ako by rovnaká logika dopadla v iných prípadoch? Čo ak by majiteľ podniku vyhodil zákazníka pre jeho sympatie k opozícii či vláde? Pozrime sa na incident z Dúhového Pride v Bratislave z 18. júla 2026, kde boli po pár minútach vyvedení Filip „Fiki“ Sulík so snúbenicou. Tiež išlo o kádrovanie na základe predchádzajúcich názorov a tvorby. Akceptujeme, že odteraz budeme ľudí lustrovať pri dverách každej kaviarne, reštaurácie, obchodu či nejakého podujatia?
V tejto súvislosti dáva Kéry plne za pravdu Miloslavovi Bahnovi zo Sociologického ústavu SAV, ktorý výstižne upozornil, že antidiskriminačný zákon jasne odmieta rozdielne zaobchádzanie z dôvodu politického či iného zmýšľania a lustrovanie zákazníkov podľa toho, či sa nám nepáčia, nie je cestou. V modernej demokratickej spoločnosti rozhodujú o vine a treste súdy a štátne orgány, nie prevádzkari pri pultoch. Ak by zákazník priamo na mieste nič nekorektné neurobil, kávu mal dostať.
Naproti tomu názory bývalého predsedu Ústavného súdu SR Jána Mazáka či právničky Janky Debrecéniovej, ktorí takéto odmietnutie schvaľujú či ospravedlňujú vytváraním „bezpečného priestoru“, otvárajú dvere svojvôli. Vrchol absurdnosti nasadzuje dvorný autor Denníka N Ján Markoš svojím tvrdením, že Daniel Bombic má právo na liek v lekárni, ale nie na miesto v kaviarni. Odkedy rozhodujú samozvaní kádrováci o tom, kto má nárok vypiť si kávu vo verejnej prevádzke a kto už nie? Kde sa toto kádrovanie zastaví?
Presne na ten istý nebezpečný princíp nedávno poukázal aj Milan Dubec pri diskusii okolo kníhkupectva Martinus, keď zdôraznil, že ak si raz zvykneme na to, že je úlohou obchodníka či kníhkupectva rozhodovať, čo sa k ľuďom dostane z ideologických dôvodov, časom sa tá istá logika obráti aj proti inému titulu či názoru. Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami.
Tento princíp platí rovnako pre kníhkupectvá, ako aj pre kaviarne či akékoľvek iné služby. Ak dopustíme, aby sa ideologický rozpor alebo osobná nesympatia stali dôvodom na vyčleňovanie ľudí na okraj spoločnosti, vytvoríme nebezpečný precedens, ktorý sa neskôr obráti proti komukoľvek z nás.
“Názorový súboj má prebiehať v diskusiách a vo voľbách, nie odopieraním základných služieb a selekciou občanov pri pultoch”, dodáva Kéry na záver.
