Slovenský mediálny priestor v posledných dňoch zaplavili „senzačné“ odhalenia o tom, ako si Peter Pellegrini pred voľbami v roku 2020 cez maďarského partnera Pétera Szijjártóa dohadoval prijatie v Moskve. Sledovať hysterickú reakciu opozície, na čele s Progresívnym Slovenskom a jeho zahraničnopolitickými predstaviteľmi, ktorí v každom náznaku medzinárodného dialógu členov vládnej koalície okamžite vidia vlastizradu, je podľa Mariána Kéryho už únavné. Podľa neho to svedčí o absolútnom nepochopení reality medzinárodných vzťahov.
Na úvod si podľa Kéryho treba stanoviť základnú rovnicu: diplomacia verzus opozičná hystéria. Lobing a snaha o nadviazanie kontaktov na najvyššej úrovni patria k základným nástrojom zahraničnej politiky. Každý štátnik, ktorému záleží na jeho krajine, sa snaží otvárať dvere tam, kde je to potrebné. Hoci sa takáto komunikácia primárne deje cez oficiálne kanály, osobné väzby a pomoc spriatelených krajín sú podľa neho bežným, legitímnym a často kľúčovým nástrojom. Nevidí na tom nič neštandardné. Zároveň pripomína, že stretnutie s ruským premiérom sa uskutočnilo ešte v roku 2020, a považuje za absurdné označovať to dnes za kriminálny čin.
Kéry zároveň odmieta tvrdenia, že práve súčasná vládna reprezentácia brzdí mier. Kritizuje výroky, ktoré smerujú proti predstaviteľom slovenskej diplomacie, a upozorňuje na širší kontext medzinárodného diania. Pripomína udalosti z roku 2022, keď podľa neho došlo k zásahom zo strany západných lídrov do mierových rokovaní, ako aj vyjadrenia bývalých predstaviteľov európskej politiky o skutočnom význame Minských dohôd. Podľa Kéryho ide o príklady, ktoré spochybňujú jednostranné interpretácie o tom, kto je zodpovedný za brzdenie mierových riešení.
Za mimoriadne problematické považuje aj selektívny prístup časti politického spektra k medzinárodnému právu. Poukazuje na to, že kritika je často namierená výlučne jedným smerom, zatiaľ čo iné zásahy vo svete ostávajú bez povšimnutia. Takýto prístup označuje za prejav dvojitého metra a rezignácie na dôslednú ochranu národno-štátnych záujmov Slovenska.
V závere však podľa Kéryho v celej kauze zaniká podstatnejšia otázka: kto a prečo odpočúval predstaviteľa členského štátu Európskej únie a NATO. Pýta sa, kto tieto rozhovory monitoroval a z akého dôvodu sa nahrávky dostávajú na verejnosť práve teraz. Upozorňuje, že ide o závažný zásah do suverenity štátu, ktorý by si zaslúžil oveľa väčšiu pozornosť. Namiesto toho podľa neho prevažuje ticho, pretože zverejnené informácie politicky vyhovujú určitej časti spektra.
Kéry zároveň naznačuje, že tieto informačné hry môžu mať pôvod mimo Slovenska, a upozorňuje, že ak mali ovplyvniť politickú situáciu, ich efekt bol minimálny. Pripomína výsledok parlamentných volieb v roku 2020, ktorý podľa neho jasne ukazuje, že žiadna takáto „operácia“ nepriniesla očakávaný výsledok a parlamentné voľby vyhrali bohužiaľ OĽaNO s Igorom Matovičom.
Kéry vyzýva, aby verejnosť nepodliehala mediálnym konštrukciám a odmietla aktivizmus, ktorý sa vydáva za žurnalistiku či diplomaciu. Na záver dodáva: “ Takéto účelové spravodajské hry majú pôvod skôr v Kyjeve a Bruseli než Moskve.
