Slovenskú verejnosť pred pár týždňami šokoval manuál na majdany, ktorý ešte v roku 2009 publikoval šéf Progresívneho Slovenska a podpredseda parlamentu Michal Šimečka. Zábava sa však ešte neskončila: ukazuje sa, že on dokonca pri autorstve tohto „diela“ zrejme trochu podvádzal…
Nedávne odhalenie detailov o škandalóznom článku Michala Šimečku z roku 2009 „Šírenie a mobilizácia občianskej spoločnosti vo farebných revolúciách“, ktorý je otvorenou výzvou a návodom na zvrhávanie demokraticky zvolených vlád, aby boli nahradené agentmi Západu, vyvolalo vo verejnosti doslova pobúrenie. Mnohí hovoria o vlastizrade, puči a kriminále.
Niektorých ľudí okrem toho aj prekvapilo Šimečkovo autorstvo odborného článku v karentovanom vedeckom časopise, kde každý článok prechádza odbornou recenziou a všetky zdroje musia byť predpísaným spôsobom uvedené – možno na nich tento mladý muž nepôsobí príliš akademicky. Avšak teraz sa však ukazuje, že ani to s tým autorstvom nemusí byť až tak úplne pravda.
Ukázalo sa totiž, že už v roku 2005, teda štyri roky pred Šimečkovým článkom, vyšiel v časopise Le Nouvel Observateur článok Vincenta Jauverta s názvom „Tvorcovia revolúcií“, ktorý je síce inak napísaný, ale obsahovo sa s ním ten Šimečkov až príliš prekrýva. Posúďte sami:
Obidva tie články, tak Jauvertov ako aj Šimečkov, hovoria o tom, ako sa v postsovietskych krajinách k moci dostali vládcovia, s ktorými „občianska spoločnosť“ nebola spokojná, ale bez pomoci expertov na farebné revolúcie by bola slabá a mala problém ich zvrhnúť.
Ale vzápätí obidva články konštatujú, že v správne oslabených krajinách s pomocou tých správnych odborníkov, ktorým sa už v ich domovskom štáte podobná farebná revolúcia podarila, a s využitím ich prepracovanej technológie sa môže úspech dostaviť.
Obidva články tvrdia, že farebné revolúcie sa môžu najlepšie podariť v „hybridných“ krajinách – ktoré nie sú ani príliš demokratické, ani príliš totalitné, ale niekde uprostred. Obidva články opisujú revolúcie v Gruzínsku (organizácia Kmara) a na Ukrajine (organizácia Pora), okrajovo spomínajú aj Kirgizsko.
Obidva články spomínajú najmä srbskú skupinu Otpor, ktorá predtým zvrhla prezidenta Miloševiča a následne podľa toho istého návodu pomohla organizácii Kmara zvrhnúť Ševardnadzeho v Gruzínsku. Obidva články predstavujú expertov zo Slovenska a Srbska, ktorí v Gruzínsku a na Ukrajine tieto revolúcie viedli ako odborníci na túto technológiu farebných revolúcií.
Obidva články týchto lídrov revolúcií predstavujú ako ľudí s perfektnou angličtinou z lepšie situovaných vrstiev, ktorí majú blízko k Západu, a najmä k USA. Obidva články dávajú priestor týmto slovenským a srbským špecialistom, aby opísali svoje metódy a svoj recept na úspech v revolúcii.
Obidva články opisujú, ako predovšetkým títo experti musia naštartovať, inšpirovať, nadchnúť miestnych aktivistov, dodať im odvahu, doslova ich „viesť za ruku“, aby robili veci tak ako treba, aby revolúcia uspela. Obidva články opisujú ako treba viesť kampaň a zdôrazňujú dôležitosť vystihnutia správneho momentu na prevrat.
Obidva články ako jeden z najdôležitejších momentov zdôrazňujú nenásilie, keďže v tomto smere by sa režim nepochybne ukázal ako silnejší a po predčasnom silovom konflikte by celá vec bola zmarená. Obidva články zdôrazňujú úlohu mládeže pri farebnej revolúcii, lebo tá je najľahšie manipulovateľná, odvážna, plná energie a prirodzene radikálna.
Obidva články farbisto opisujú formovanie skupinky revolucionárov pod vedením zahraničného lektora, jej psychologické a teoretické usmerňovanie a prácu, prípravu korporátnej značky, využívanie satiry, šírenie plagátov a podobne.
Obidva články opisujú ako špecifickú a veľmi účinnú metódu šokovania a ovplyvňovania verejnosti pouličné predstavenia a happeningy. Obidva články cynicky odporúčajú, aby v prvých radoch demonštrantov kamery ukázali, ako tečie krv, to veľmi efektívne vzbudzuje emócie u divákov.
Obidva články sa dotknú aj otázky peňazí, pričom konštatujú, že na takúto akciu treba veľa peňazí, a tie môžu prísť jedine zvonku, konkrétne zo Západu. Šimečkov článok, tak ako sa na článok v karentovanom časopise patrí, má bohatý zoznam citácií a odvolávok.
Zvláštne však je, že Šimečka akurát Jauverta v zozname literatúry ani raz nespomína, hoci na neho ako známeho autora pri štúdiu literatúry na tému farebných revolúcií zákonite musel natrafiť. A tak človeku nevdojak napadne, či Michal Šimečka, ktorého mnohí vnímajú ako majdanistu a agenta, náhodou nie je tak trochu aj ďalším do galérie plagiátorov v slovenskej politike…
