Mládež na Islande nepije a nedroguje

Island za posledných 20 rokov radikálne znížil tínedžerské pitie alkoholu, fajčenie i užívanie drog. Ako sa to podarilo? Je slnečný piatok poobede a park Laugardalur blízko centrálneho Reykjavíku je prakticky opustený. Občas prejde dospelý človek s kočíkom, park je však obklopený bytovými domami a nie je školský deň – kde sú všetky deti?

Radikálny obrat
Kráčame s Gudbergom Jónssonom, miestnym psychológom, a Harveym Milkmanom, americkým profesorom psychológie, ktorý časť roku učí na univerzite v Reykjavíku. Pred dvadsiatimi rokmi, hovorí Gudberg, mali islandskí tínedžeri najväčšie problémy s pitím alkoholu spomedzi mladých ľudí v Európe. „V piatok v noci ste nemohli ísť po uliciach v centre Reykjavíku, pretože ste sa necítili bezpečne,“ dodáva Milkman. „Všade boli kopy detí, ktoré sa opíjali priamo pred vašimi očami.“

Dostávame sa k veľkej budove. „Tak, tu máme indoorové korčuľovanie,“ hovorí Gudberg. Pred pár minútami sme prešli okolo dvoch hál, bedmintonovej a stolnotenisovej. V parku je aj atletická dráha, geotermálne vyhrievaný bazén a – konečne – pár detí, so zápalom hrajúcich futbal na ihrisku s umelým trávnikom. Mladí ľudia teraz nie sú v parku, vysvetľuje Gudberg, pretože majú mimoškolské aktivity v týchto halách alebo v hudobných, tanečných či umeleckých kluboch. Možno sú na výlete s rodičmi.

DNES JE ISLAND NA PRVOM MIESTE V EURÓPSKEJ TABUĽKE NAJČISTEJŠIE ŽIJÚCICH TÍNEDŽEROV.

Percento pätnásť- a šestnásťročných, ktorí boli za posledný mesiac opití, kleslo zo 42 percent v roku 1998 na 5 percent v roku 2016. Percento detí, ktoré niekedy užili marihuanu, kleslo zo 17 na 7 percent. Počet tých, ktorí denne fajčili cigarety, sa znížil z 23 percent na iba 3 percentá.

Krajina dosiahla tento obrat radikálnym spôsobom. „Je to najintenzívnejšia a najhlbšia štúdia stresu v živote dospievajúcich detí, akú som kedy videl,“ hovorí Milkman. „Som ohromený tým, ako dobre to funguje.“ Z islandského modelu by mohli profitovať psychicky i fyzicky milióny detí v iných krajinách, a to nehovorím o ušetrených peniazoch na zdravotnú starostlivosť a tých, čo sú na okraji spoločnosti. Je tam však veľké ale.

Za všetko môže stres
„Bol som v centre drogovej revolúcie,“ vysvetľuje Milkman pri popíjaní čaju vo svojom byte v Reykjavíku. Na začiatku sedemdesiatych rokov, keď bol na stáži v psychiatrickej liečebni Bellevue v New Yorku, „bolo LSD už v kurze a mnoho ľudí fajčilo marihuanu. Existoval veľký záujem zistiť, prečo niektorí ľudia brali drogy“.

V dizertačnej práci dospel Milkman k záveru, že ľudia si vybrali heroín alebo amfetamíny podľa toho, ako sa vyrovnávali so stresom. Užívatelia heroínu sa chceli otupiť, užívatelia amfetamínu chceli stresu aktívne čeliť.

Po zverejnení tejto práce americký Národný ústav pre otázky zneužívania drog vybral Milkmana do skupiny výskumníkov, ktorí mali odpovedať na otázky: Prečo ľudia začnú brať drogy? Prečo v tom pokračujú? Kedy sa dostanú za prah zneužívania? Kedy prestanú? Kedy sa k drogám vrátia?

„Prečo začínajú? Nuž, drogy sú dostupné, deti rady riskujú, cítia sa odcudzene alebo majú slabú depresiu,“ hovorí Milkman. „Ale prečo pokračujú? Až keď som sa dostal k otázke o prekročení prahu zneužívania, rozsvietila sa mi nad hlavou žiarovka: možno sú na prahu zneužívania skôr, než drogu užijú, pretože boli zvyknuté vyrovnávať sa s problémami zneužívaním látok.“

Na Metropolitan State College v Denveri stál Milkman pri formulovaní myšlienky, že ľudia sa stávajú závislými od chemických zmien v mozgu. Deti, ktoré chceli stresu „aktívne čeliť“, siahali po rýchlom prísune chemikálií, ktoré získali kradnutím puklíc, rádií a neskôr áut alebo prostredníctvom stimulujúcich drog. Pravdaže, aj alkohol mení chémiu v mozgu. Je to síce sedatívum, ale najprv otupí kontrolu mozgu, čo odstraňuje zábrany a v obmedzených dávkach znižuje úzkosť.

„ĽUDIA MÔŽU BYŤ ZÁVISLÍ OD NÁPOJOV, ÁUT, PEŇAZÍ, SEXU, KALÓRIÍ, KOKAÍNU. OD ČOHOKOĽVEK,“ HOVORÍ MILKMAN.

Táto myšlienka splodila ďalšiu: „Prečo neurobíme spoločenské hnutie založené na prirodzených závislostiach: okolo ľudí, ktorí sa zdrogujú na vlastnej mozgovej chémii, ale bez škodlivých účinkov drog?“

Prírodné alternatívy
V roku 1992 jeho denverský tím získal vládny grant 1,2 milióna dolára na vytvorenie projektu Self-Discovery (Sebaobjavenie), ktorý mladým ponúkal prírodné alternatívy k drogám a kriminalite. Dostali odporúčania od učiteľov, školských zdravotných sestier a poradcov.

Do projektu brali deti od 14 rokov, ktoré síce nemali pocit, že potrebujú liečbu, ale mali problém s drogami alebo drobnou kriminalitou. „Nepovedali sme im, že idú na liečbu. Povedali sme im, že ich budeme učiť hocičo, čo sa chcú naučiť: hudbu, tanec, hip-hop, umenie, bojové umenia.“

KURZY IM MALI POSKYTNÚŤ CELÝ RAD ZMIEN V MOZGOVEJ CHÉMII A POMÔCŤ IM LEPŠIE SA VYROVNÁVAŤ SO ŽIVOTOM: NIEKTORÉ POTREBOVALI NA ZNÍŽENIE ÚZKOSTI LEN ZÁŽITOK, INÉ AKTÍVNY NÁVAL CHEMIKÁLIÍ.

V rovnakom čase mladí dostali aj tréning životných zručností, zameraných na zlepšenie myšlienok o sebe, svojich životoch a spôsobov komunikácie s inými ľuďmi. Deťom povedali, že ide o trojmesačný program. Niektoré však zostali päť rokov. V roku 1991 pozvali Milkmana prednášať na Island. Stal sa poradcom prvého centra na liečbu drogových závislostí na Islande v meste Tindar. Tu sa stretol s Gudbergom, ktorý bol vtedy študentom psychológie a v Tindari robil dobrovoľníka. Odvtedy sú blízkymi priateľmi.

Milkman chodil na Island čoraz častejšie a prednášal. Jeho prednášky pritiahli pozornosť Ingy Dóry Sigfúsdóttirovej, mladej výskumníčky z Islandskej univerzity. Uvažovala: čo keby sme zdravé alternatívy drog a alkoholu nepoužívali na liečbu detí s problémami, ale na zastavenie pitia a drogovania detí ešte predtým, než sa problémy začnú?

Alarmujúce výsledky prieskumu
Vyskúšal si niekedy alkohol? Ak áno, kedy si naposledy pil? Bol si niekedy opitý? Vyskúšal si cigarety? Ak áno, ako často fajčíš? Koľko času si s rodičmi? Máš s rodičmi blízky vzťah? Do akých aktivít sa zapájaš? V roku 1992 vyplnilo každé 14-, 15- a 16-ročné dieťa v každej islandskej škole dotazník s podobnými otázkami. Rovnaký proces sa opakoval aj v rokoch 1995 a 1997.

Výsledky prieskumov boli alarmujúce. Takmer 25 percent detí fajčilo každý deň, viac ako 40 percent sa opilo aspoň raz za posledný mesiac. Tím mohol presne zistiť, ktoré školy mali najvýraznejšie problémy. Analýza ukázala jasné rozdiely medzi životmi detí, ktoré začali piť, fajčiť a brať drogy, a medzi tými, ktoré nezačali. „V tom čase existovali všetky druhy preventívnych úsilí a programov,“ hovorí Inga Dóra, ktorá pracovala na prieskume. Deti varovali pred nástrahami drog a pitia, ale, ako Milkman pozoroval v USA, tieto programy nefungovali.

Starosta Reykjavíku mal rovnaký záujem a spolu s ním aj mnohí rodičia, dodáva Jón Sigfusson, brat a kolega Ingy Dóry. Jón mal v tom čase mladé dcéry a zapojil sa do sestrinho Islandského centra pre sociálny výskum a analýzu. Na základe dát z prieskumov sa postupne zrodil nový národný plán. Volal sa Mládež na Islande (Youth in Iceland).

ZMENILI SA ZÁKONY. BOLO NEZÁKONNÉ KUPOVAŤ TABAKOVÉ VÝROBKY DO 18 ROKOV A ALKOHOL DO 20 ROKOV, REKLAMA NA TABAK A ALKOHOL BOLA ZAKÁZANÁ.

Posilnili sa väzby medzi rodičmi a školami cez rodičovské organizácie, ktoré museli byť podľa zákona v každej škole spolu so školskými radami so zástupcami spomedzi rodičov. Rodičov vyzvali, aby sa s deťmi viac rozprávali o svojich životoch, o tom, s kým sa ich deti priatelia, a mali sa starať, aby boli večer doma. Prešiel tiež zákon, ktorý 13- až 16-ročným deťom zakazoval byť vonku po desiatej večer v zime a po polnoci v lete. Funguje to dodnes.

Bez návykových látok
Organizácia Domov a škola (Home and School), národný zastrešujúci orgán pre rodičovské organizácie, zaviedla dohody, ktoré mali rodičia podpísať. Pre deti od 13 rokov sa mohli rodičia zaviazať plniť odporúčania, napríklad že nedovolia, aby mali oslavy bez dozoru, že nebudú kupovať neplnoletým alkohol, budú sa starať o zdravie svojich detí.

Tieto dohody vzdelávali rodičov, ale pomáhali tiež posilniť ich autoritu doma, argumentuje Hrefna Sigurjónsdóttir, riaditeľka organizácie Domov a škola. „Je potom ťažšie používať to najstaršie ospravedlnenie na svete: každý to tak robí!“ Štát posilnil financovanie organizovaného športu, hudby, umenia, tanca a iných klubov.

DETI TAK ZÍSKALI ALTERNATÍVU K POCITU SPOLUPATRIČNOSTI A CÍTILI SA DOBRE AJ BEZ ALKOHOLU A DROG.

Deti z rodín s nízkymi príjmami dostali finančnú pomoc, aby sa tiež mohli zúčastniť na týchto aktivitách. Napríklad v Reykjavíku, kde žije viac ako tretina obyvateľov krajiny, dostávajú rodiny 35-tisíc islandských korún (približne 281 eur) ročne na rekreačné aktivity jedného dieťaťa.

Medzi rokmi 1997 až 2012 dvojnásobne vzrástlo percento detí vo veku 15 až 16 rokov, ktoré odpovedali, že často alebo takmer vždy sú počas víkendov s rodičmi. Z 23 percent ich bolo 46 percent. Počet mladých ľudí, venujúcich sa organizovanému športu najmenej 4-krát týždenne, vzrástol z 24 percent na 42 percent. Za ten čas prudko pokleslo pitie mladých, fajčenie cigariet či marihuany.

Kľúčové je, že prieskumy pokračujú aj naďalej. Znamená to, že sú stále k dispozícii aktuálne údaje. „Trend je veľmi jasný,“ poznamenáva Álfgeir Kristjánsson, ktorý pracoval s dátami a teraz pôsobí na Univerzite verejného zdravia v Západnej Virgínii v USA. „Ochranné faktory išli hore, rizikové faktory dole a znížilo sa užívanie návykových látok – na Islande sa to dialo omnoho dôslednejšie než v ktorejkoľvek inej európskej krajine.“

Lokálne problémy
Mládež v Európe (Youth in Europe), ktorú vedie Jón Sigfússon, začala fungovať v roku 2006 po prezentovaní pozoruhodných islandských dát na stretnutí Európske mestá proti užívaniu drog (European cities against drugs). „Ľudia sa pýtali: čo robíte?“ spomína. Účasť v programe Mládež v Európe je skôr na komunálnej než na vládnej úrovni. V prvom roku sa zapojilo osem mestských samospráv. K dnešnému dňu sa hlási 35 samospráv zo 17 krajín.

Metóda je vždy rovnaká: Jón a jeho tím hovoria s miestnymi úradníkmi a zostavia dotazník s rovnakými základnými otázkami, aké použili na Islande, s pár lokálne prispôsobenými bonusovými otázkami. V niektorých oblastiach sa napríklad objavil problém s on-line hazardnými hrami a miestni úradníci chceli vedieť, či to je spojené s rizikovým správaním. Tím zanalyzoval 99-tisíc dotazníkov z takých vzdialených krajín ako Faerské ostrovy, Malta a Rumunsko – ale tiež z Južnej Kórey a veľmi nedávno aj z Nairobi a Guinejsko-bissauskej republiky.

VÝSLEDKY UKAZUJÚ, ŽE PRI UŽÍVANÍ NÁVYKOVÝCH LÁTOK U MLADISTVÝCH PLATIA VŠADE ROVNAKÉ OCHRANNÉ AJ RIZIKOVÉ FAKTORY.

Existuje aj pár rozdielov: na jednom mieste (v krajine pri Baltskom mori) bola účasť na organizovanom športe v skutočnosti rizikovým faktorom. Ďalšie skúmanie ukázalo, že to bolo preto, že kluby viedli často bývalí vojaci, ktorí radi užívali lieky na nárast svalstva, pili a fajčili. Miestni tak mohli bezprostredný lokálny problém ihneď riešiť.

Jón a jeho tím poskytnú rady a informácie o tom, čo fungovalo na Islande, konečné rozhodnutie však robia komunity. Pri otázke, či niekto kopíroval aj zákony, ktoré nedovoľujú deťom chodiť von vo večerných hodinách, sa Jón usmeje. „Dokonca aj vo Švédsku to nazývajú detský zákaz vychádzania!“

V celej Európe sa v priebehu posledných dvadsať rokov počty mladých užívajúcich alkohol a drogy všeobecne zlepšili, ale nikde tak dramaticky ako na Islande. Vo Veľkej Británii napríklad za poklesom spotreby alkoholu môže byť skutočnosť, že dospievajúci sú viac doma a komunikujú radšej online ako osobne.

V súčasnosti je účasť v programe Mládež v Európe náhodná záležitosť a tím na Islande je malý. Jón by si prial, aby existovalo centrálne teleso s vlastným financovaním, ktoré by sa zameralo na rozšírenie organizácie. „Aj keď to robíme už desať rokov, nie je to naša hlavná, trvalá práca. Chceli by sme, aby to niekto skopíroval a udržiaval v celej Európe,“ hovorí. „A prečo len v Európe?“

Rodina je základ
Po prechádzke v parku Laugardalur nás Gudberg Jónsson pozýva späť k sebe domov. Vonku v záhrade sú s nami jeho dvaja synovia, Jón Koonrád (21) a Birgir Ísar (15). Jón pije alkohol, ale Birgir hovorí, že na škole nepozná nikoho, kto by pil alebo fajčil. Rozprávame sa aj o futbalových tréningoch: Birgir trénuje päť- alebo šesťkrát do týždňa, Jón, prvák na Islandskej univerzite, trénuje päťkrát do týždňa. Obaja začali, keď mali asi šesť rokov.

„Máme doma rôzne nástroje,“ hovorí neskôr ich otec. „Snažili sme sa ich dostať k hudbe. Mali sme aj koňa. Moja žena rada jazdí. Ale vybrali si futbal.“ Bolo toho niekedy príliš veľa? Cítili tlak, keď chceli namiesto trénovania robiť niečo iné? „Nie, bavilo nás hrať futbal,“ hovorí Birgir. Jón dodáva: „Skúsili sme to, zvykli sme si a tak to stále robíme.“ To nie je všetko, čo robia. Gudberg a jeho žena Thórunn sa ich snažia pravidelne brávať do kina, divadla, reštaurácií, na túry, rybárčiť a v časoch, keď islandské ovce v septembri schádzajú z výšin, aj na rodinné hnanie oviec.

Mestá, ktoré sa zapojili do programu Mládež v Európe, hlásia aj iné výhody. Napríklad v Bukurešti klesol spolu s užívaním alkoholu a drog aj počet samovrážd u mladých. V Kaunase sa znížil počet mladých kriminálnikov o tretinu medzi rokmi 2014 a 2015.

AKO HOVORÍ INGA DÓRA, KTORÚ V ROKU 2016 VYHLÁSILI NA ISLANDE ZA ŽENU ROKA: „MUSÍME VYTVORIŤ PODMIENKY, V KTORÝCH MÔŽU DETI VIESŤ ZDRAVŠÍ ŽIVOT A NEMUSIA UŽÍVAŤ NÁVYKOVÉ LÁTKY, PRETOŽE SÁM ŽIVOT JE ZÁBAVA A MAJÚ STÁLE ČO ROBIŤ – A PODPORUJÚ ICH RODIČIA, KTORÍ SÚ S NIMI.“

Na Islande umožnil vzťah medzi ľuďmi a štátom vytvorenie účinného národného programu na zníženie počtu mladých fajčiarov a požívateľov alkoholu – a v procese stmelil rodiny a pomohol deťom viesť zdravší život vo všetkých ohľadoch. Rozhodne sa aj iná krajina, že tieto výhody stoja za investície?