Prečo Lipšic? Túto otázku položila verejnosti skupina občanov na Vajnorskej ulici v Bratislave na priechode pre chodcov, kde niekdajší poslanec NR SR a exminister spravodlivosti a vnútra Daniel Lipšic zrazil autom 72-ročného dôchodcu, ktorý po prevoze do nemocnice zomrel.
Nehoda sa stala 19. septembra 2016 a právnik Lipšic dostal v roku 2017 za zabitie človeka iba podmienku, hoci ako minister v rovnakých prípadoch žiadal pre vinníkov nepodmienečné tresty.
Spomenutá otázka by nebola vyslovená práve v týchto dňoch, keby tento expolitik neašpiroval na post generálneho prokurátora Slovenskej republiky a keby ho do tejto prestížnej funkcie neprotežoval sám predseda vlády Igor Matovič.
Mnohým ľuďom z odbornej i laickej verejnosti vŕta v hlave, či je možné takto znásilňovať platný zákon a ustanoviť na čelo prokuratúry človeka, nemajúceho odborné ani morálne predpoklady nestranne vykonávať túto funkciu.
Zákon č. 153/2001 v paragrafe 7 stanovuje pre voľbu generálneho prokurátora ako podmienku bezúhonnosť a záruku morálnych vlastností, že bude funkciu vykonávať riadne a čestne. Lipšic podmienku bezúhonnosti nespĺňa, keďže je stále vo výkone podmienečného trestu za zabitie človeka.
V čase, keď mlčí mimovládna organizácia Transparency International Slovensko a ďalšie politické mimovládky, sa iniciatívy chopili riaditeľ rádia SiTy a občiansky aktivista Rastislav T. Lehotský a bývalý poslanec NR SR Peter Marček.
Spolu s nimi boli aktérmi ojedinelej protestnej akcie občania, ktorí sa na spomenutom prechode striedali ako chodci a za policajného dohľadu nepretržite prechádzali z jednej strany na druhú.
Blokovali tak prechádzajúce autá s malými plagátmi v rukách s nápismi “Prečo Lipšic?” Z ampliónu na chodníku sa popri tom ozývalo: „Prečo práve on? Prečo aj napriek tomu, že nie je prokurátor? Prečo aj vo výkone trestu s podmienečným odkladom? Prečo dal ako minister rozohnať Gorilu? Prečo, prečo?”
Prirodzene, pochybností a otázok bez odpovedí by mohlo byť oveľa viac. Napríklad pochybnosti o justičnej anabáze Daniela Lipšica, ktoré 11. októbra 2014 priniesol Nový čas v článku: Daniel Lipšic uvádza v životopise neukončené vzdelanie: Čudné čachre s titulom PhD?
V roku 2012 kolovali po internete fotokópie prepisov Lipšicovej doslova pornografickej SMS komunikácie s banskobystrickou advokátkou Zuzanou Miadokovou. Bolo to v čase, keď bol dnešný adept na generálneho prokurátora ministrom vnútra vo vláde Ivety Radičovej. Dokument, ktorý zrejme unikol z tajnej služby, ženatý Lipšic označil za podvrh.
Dokument číslo 2 sa objavil o pár rokov neskôr: podobne ladená erotická komunikácia na linke Lipšic – Zsuzsová je všeobecne známa, aj keď tzv. slušné médiá z Lipšicovho stáda jej nevenovali pozornosť.
Nespomenuli ani veľmi zvláštnu okolnosť, že advokát Lipšic paradoxne zastupuje poškodených rodičov v prípade vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky, vraždy, ktorá otriasla Slovenskom a ktorú podľa obžaloby mala zosnovať Kočnerova volavka Ajka, Aya Allia, čiže Alena Zsuzsová. Zabudnuté?
Politológ Radoslav Štefančík sa vyjadril k Lipšicovej kandidatúre na post generálneho prokurátora takto: „Od prvého dňa by bol v konflikte záujmov, lebo bol dlhé roky v politike. Figuroval v množstve politických káuz. Dva roky je málo na to, aby sme mohli hovoriť o tom, že je to zabudnuté.“
Bezúhonnosť, apolitickosť a morálny kredit kandidátov na post generálneho prokurátoraaň zrejme nie sú pre koaličnú väčšinu v parlamente dôležité. Novela zákona, tzv. lex Lipšic, je ušitá na mieru.
Akurát exprezident Ivan Gašparovič sa vyjadril nekompromisne, z nadhľadu: „Je to absolútne neprípustné, neprijateľné. Veď by nás vysmial celý svet.“ Lenže komu na tom ešte záleží, keď je na Slovensku toľko hanby?
