Po období zdanlivého pokoja sa situácia medzi Srbskom a odštiepeným Kosovom opäť vyostrila. Balkánske krajiny sú na pokraji nového vojnového konfliktu po tom, čo Srbi vyslali do Kosova vlak so slovami „Kosovo je Srbsko“ vo viacerých jazykoch. Do cieľa však nedorazil – Albánci naň totiž naplánovali atentát. Kosovský prezident Hashim Thaci nechal koľajisko podmínovať a vlak sa musel vrátiť na územie Srbska.
Priame železničné spojenie malo po dlhšom čase opäť prepojiť Belehrad so severom Kosova, obývaným početnou srbskou menšinou. Kosovská vláda však vopred označila vlak za provokáciu a narušenie zvrchovanosti krajiny, keďže Belehrad ju vraj pred jeho vyslaním nepožiadal o povolenie.
Etnické čistky
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa Srbi v dobrej viere rozhodli prijímať albánskych utečencov. Vtedy ešte netušili, že tým začínajú písať tragickú históriu smrti tisícov svojich spoluobčanov na prelome tisícročí. Albánci sa usadzovali predovšetkým na severe krajiny – v Kosove, kde im zväčša prideľovali pôdu zabavenú srbským sedliakom.
Počet Albáncov v Kosove sa v rokoch 1948 – 1991 strojnásobil a postupne žiadali čoraz viac práv. Dôležitý medzník predstavovalo založenie UCK – Kosovskej oslobodzovacej armády v roku 1996. Tá začala s mohutným vraždením Srbov a etnickými čistkami.
VTEDAJŠÍ SRBSKÝ PREZIDENT SA ROZHODOL BRÁNIŤ NÁROD PRED AGRESIOU UCK: PO SÉRII OZBROJENÝCH ÚTOKOV ALBÁNSKYCH SEPARATISTOV VYŠLA DO ULÍC ARMÁDA A POLÍCIA.
Západ to však označil za genocídu a vyslal do Kosova vojenské jednotky. NATO sa spočiatku len mlčky prizeralo, ako sú Srbi nútení vlastnými rukami brániť svoje domy pred nájazdmi Albáncov. Severoatlantická aliancia zasiahla do konfliktu 24. marca 1999, a to na albánskej strane. Bombardovanie Srbska a Čiernej Hory – bez mandátu OSN – trvalo 78 dní, pričom nálety zlikvidovali nielen množstvo civilných objektov, ale aj nevinných ľudských životov. Formálnou zámienkou na útok sa stalo objavenie hromadného hrobu albánskych civilistov v kosovskej obci Racak, ktorých údajne zastrelili srbskí vojaci.
Neskôr sa ukázalo, že išlo o podvrh zinscenovaný s pomocou západných spravodajských služieb. Vtedajšia americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová si vďaka tejto vojne zaistila miliardy predajom tamojších podnikov. A nielen ona, ale aj ďalší vysokí politici.
Kolíska štátnosti
Srbsko po vojenskom zásahu aliancie stratilo Kosovo. Časť sveta ho uznala za samostatný štát a jeho správu Západ zveril teroristickej organizácii UCK. Hoci sa UCK premenovala na Kosovský ochranný zbor, nenávisť k Srbom v jej členoch pretrváva. V oblasti zostalo aj približne päťtisíc vojakov aliancie.
Srbský národ napriek všetkému nestráca nádej na navrátenie Kosova, s ktorým je historicky mimoriadne silne previazaný. Toto územie považuje za kolísku svojej štátnosti a pred vyčíňaním Albáncov sa tu nachádzalo množstvo vzácnych kresťanských pamiatok. Žiaľ, viaceré z nich sú dnes zničené.
Keďže väčšina kosovských Albáncov sú moslimovia, tŕňom v oku pre nich boli najmä srbské kostoly. Napríklad v roku 2004 vypálili pravoslávny chrám Bohorodičky Ljevišskej, pamiatku UNESCO pochádzajúcu zo 14. storočia. Podobne zničili aj rovnako starobylý kláštor Dević.
TIETO BARBARSKÉ ČINY SA STALI ZA NEČINNÉHO PRIZERANIA SA ARMÁDNYCH SÍL KFOR, KTORÉ MALI DOHLIADAŤ NA POKOJ V OBLASTI.
Po nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu v časti Srbov svitá nádej na znovuzískanie svojho územia. Časť analytikov dokonca predpokladá, že by sa mohli na nového amerického prezidenta dokonca obrátiť so žiadosťou o podporu v tejto otázke.
Nádej vyvoláva aj fakt, že Západ ignoruje dlhodobé snahy Albáncov o vytvorenie takzvaného veľkého Albánska. Ich cieľom je obsadenie ďalších regiónov okolitých štátov, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou spustilo etnické čistky.
