Noční vlci, mediálna hystéria a boj o charakter štátu

V druhej polovici júla 2018 sa na Slovensku rozbehla intenzívna mediálna kampaň proti motorkárskemu klubu Noční vlci. Dôvodom bolo, že niektorí jeho členovia si chceli na Slovensku vytvoriť občianske združenie s názvom Noční vlci Európa. Viacerí politici a mainstreamové médiá sa intenzívne pokúšali vyvolať zákaz činnosti občianskeho združenia.

Podobnú aktivitu médií treba vnímať veľmi pozorne, pretože ak začneme slobodu združovania určitých ľudí rušiť iba preto, že ich iná skupina ľudí vyhlási za hrozbu, odstraňujeme základné ústavné práva občanov SR. Faktom tiež je, že majitelia médií svojimi kampaňami čoraz častejšie zasahujú do slobody združovania a ich konanie už predstavuje aj ohrozenie demokratického systému základných práv a slobôd, zaručených slovenskou ústavou.

Dôvody pre zákaz Nočných vlkov?
Problematika motorkárskeho klubu Noční vlci nie je v slovenskom prostredí vôbec nová, opakovane sa otvárala aj v médiách. V súčasnosti sa však táto téma znovu aktivizovala najmä pre snahu slovenských členov klubu vytvoriť si svoje občianske združenie na Slovensku. Existujú dôvody, pre ktoré možno odmietať niektoré názory Nočných vlkov, avšak nemožno im upierať právo združovať sa, garantované podľa čl. 29 Ústavy SR.

Za účelom zákazu občianskeho združenia však mainstreamové médiá vzniesli široké spektrum obvinení; od rôzneho nálepkovania motorkárov až po tvrdenie, že Noční vlci podporujú separatizmus na Kryme. Čo sa týka obvinenia z podpory separatizmu na Kryme, niet pochýb, že väčšina Nočných vlkov pripojenie Krymu k Rusku podporovala a podporuje. Lenže názor väčšiny členov klubu na otázku Krymu sa vôbec nelíši od názoru ostatných ruských občanov.

Bolo by skôr prekvapením, keby ruský motorkársky klub zastával iný názor než drvivá väčšina Rusov. Značná časť motorkárov tiež pochádza priamo z Krymu a aktívne sa pri udalostiach v roku 2014 angažovali. Ak by však mala takáto podpora separatizmu znamenať zákaz pre nejaké občianske združenie, tak by bolo treba zakázať aj množstvo slovenských mimovládnych organizácií a politikov, ktorí sa angažovali na podporu separatizmu v Kosove a územie aj bez vedomia srbskej vlády navštevovali.

Ďalším často opakovaným obvinením je obvinenie zo šírenia ruskej propagandy. Je možné, že Noční vlci majú podobné názory ako ruská vláda, hoci zďaleka nejde o úplnú zhodu názorov a oficiálne je klub dokonca apolitický. Ale aj keby Noční vlci šírili „propagandu“, niet dôvodu na ich zákaz. Treba dodať, že právo združovať sa musia mať aj ľudia s proruskými názormi, podobne ako ho má množstvo mimovládnych organizácií, propagujúcich politiku USA.

Pritom nemožno tvrdiť, že by ruská propaganda mala v spoločnosti a v médiách väčší priestor než napríklad americká. Medzi slovenskými občanmi existuje veľa ľudí, ktorí odmietajú americkú propagandu, a preto je potrebné viesť celospoločenský dialóg. Dialóg však nie je možný v situácii, keď zástancovia „jedinej pravdy“ zastrašujú svojich odporcov a volajú po zákaze ich združení.

Častým dôvodom, ktoré médiá uvádzajú pre zákaz občianskeho združenia Nočných vlkov, je vytváranie „polovojenského tábora s armádnou výzbrojou“.

Dôvodom pre podobné tvrdenia bola znefunkčnená vojenská technika, ktorá bola zapožičaná Vojenským historickým ústavom občianskemu združeniu Múzeum vojenskej techniky a bola vystavená v Dolnej Krupej. Cieľ tejto informácie bol pritom zrejmý. Podľa § 4 písm. c) združovacieho zákona nie sú totiž povolené ozbrojené občianske združenia (okrem poľovníckych) a ak by Noční vlci vytvorili ozbrojené občianske združenie, porušili by zákon.

Lenže znefunkčnená vojenská technika nepredstavuje ozbrojovanie podľa zákona a podobné výstavy techniky sa nachádzajú v rôznych slovenských mestách. U niektorých novinárov dosiahla hystéria ešte vyšší stupeň a poukazovali aj na blízkosť sídla Nočných vlkov a jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice. Snaha vytvárať dojem, že Noční vlci ohrozujú jadrovú elektráreň, je nielen absurdná, ale hraničí aj s trestným činom „Šírenie poplašnej správy“ (§ 361 TZ).

Ľudské práva a dvojaký meter
Pokiaľ ide o problematiku Nočných vlkov, na Slovensku nejde o prvú politickú akciu proti nim. Už v roku 2015 sa objavila podobná kampaň, ktorá vyzývala štátne orgány vydať zákaz vstupu pre motorkárov, hoci neporušili nijaký zákon a chceli položiť veniec ku hrobom padlých príslušníkov Červenej armády na Slovensku.

Je paradoxné, že príchod Nočných vlkov a ich kladenie vencov ako prejav úcty k padlým vojakom chceli vtedy zakázať ľudia, ktorí sa sami pre seba žiadajú širokú koncepciu slobody prejavu: petíciu za zákaz vstupu Nočných vlkov v roku 2015 podpísali napríklad aj evanjelický teológ Ondrej Prostredník alebo publicista Michal Havran. Osobne som zástancom širokej koncepcie slobody prejavu, tá však nesmie platiť len pre „vyvolených“. Pokiaľ majú byť prípustné havranovské urážky, treba pripustiť širšiu mieru slobody prejavu pre ľudí s iným názorom.

Žiaľ, dnes sa stretávame s tým, že základné práva prestávajú byť vnímané ako práva všetkých ľudí, ale stávajú sa privilégiom skupín s tým „správnym názorom“.

Osobitne to platí pre slobodu prejavu: na jednej strane mainstreamové médiá používajú vulgárne útoky proti odporcom oficiálnej propagandy, dokonca aj priamym preberaním nenávistných prejavov zo stránky Zomri, na druhej strane však v diskusiách pod článkami mažú slušné a vecné príspevky pod zámienkou „slušnej diskusie“.

Podobne to platí aj pre cenzúru niektorých vplyvných sociálnych sietí, ktoré diskriminujú nepohodlné názory. Vzhľadom na to, že od odhalení Edwarda Snowdena je známa spolupráca Facebooku a spol. s tajnými službami v USA, môže táto forma cenzúry ohrozovať slobodnú politickú diskusiu v SR.

Opakovaná hystéria v súvislosti s aktivitami Nočných vlkov ostro kontrastuje s bezproblémovým prijatím poľských motorkárov „Motocyklowy rajd katynski“ v Rusku, ktorí tam už od roku 2001 každoročne cestujú uctiť si obete masakry v Katyni a ich jazda nevyvoláva podobnú hystériu ako jazdy Nočných vlkov na Slovensku. Pritom poľskí motocyklisti zastávajú postoje veľmi kritické k Rusku a používajú aj symboliku, ktorá má z hľadiska ruskej histórie negatívne konotácie, napríklad tzv. husárske krídla v Moskve.

Tí, čo by radi učili Rusov demokraciu, nedokážu tolerovať ani toľko slobody pre Nočných vlkov, akú poľskí motorkári požívajú v Rusku – tí tento rok cestujú až na Kaukaz. Dokonca aj oni opakovanevyjadrili zdesenie nad absurdným prístupom proti ruským motorkárom v niektorých štátoch EÚ.

Zákon o zahraničných agentoch?
Hoci médiá hystericky volajú po úplnom zákaze konkrétneho občianskeho združenia, odmietajú akékoľvek úvahy o zákone o zahraničných agentoch, ktorý by mimovládne organizácie nerušil, ale iba stransparentnil. Lenže namiesto zákazu Nočných vlkov treba zabezpečiť, aby pôsobili transparentne a aby bolo jasné, ako vyzerá ich financovanie a aké ciele sledujú.

Množstvo krajín sveta z podobných dôvodov prijalo zákony o mimovládnych organizáciách a ich financovaní zo zahraničia, od USA cez Izrael až po Rusko. Noční vlci sa však svojim príklonom k Rusku vôbec netaja, ich ciele sú predvídateľné, vzťah k zahraničiu ľahko čitateľný a pri akýchkoľvek krokoch v oblasti „propagandy“ by ich verejnosť vždy spájala s Ruskom.

Spomedzi mimovládnych organizácií môžu mať s transparentnosťou väčší problém práve tie, ktoré sa snažia verejne vystupovať ako politicky neutrálne.

V skutočnosti ich však financuje zahraničie. Problémom sú napríklad mimovládne organizácie, ktoré oficiálne tvrdia, že sa venujú zahraničnej a bezpečnostnej politike, v skutočnosti však vystupujú ako zbrojárski lobisti. Veľkým problémom môžu byť aj tí, ktorí sa oficiálne zahraničnou politikou vôbec nezaoberajú.

Príklady z Latinskej Ameriky ukazujú, že jednou z metód ovplyvňovania politiky zahraničnými subjektmi je vytváranie mimovládnych organizácií povedzme pre boj proti korupcii či oblasť súdnictva. Keďže súdna moc nie je kreovaná priamo občanmi a obvykle nebýva ani populárna, môže tlak médií a lobistických organizácií v tejto sfére ovplyvniť rozhodovacie procesy určitého štátu.

Atmosféra strachu a nenávisti
Nočných vlkov možno síce kritizovať a treba brať vážne aj dôvody tejto kritiky, avšak niet dôvodu pre takú masovú hystériu, aká sa na Slovensku spustila. Naopak, táto hystéria svedčí o veľkej neistote vládnucej propagandy.

Povedať médiám NIE by mali aspoň politici a niektorí z nich si na to skutočne aj trúfli.

Na druhej strane zaráža postup ministra obrany Petra Gajdoša, ktorý na mediálnu kampaň zareagoval pozastavením výkonu funkcie riaditeľa Vojenského historického ústavu Miloslava Čaploviča. V Gajdošovom prípade sa taký postup dal čakať, pretože plánuje uzavrieť ešte niekoľko zbrojárskych kontraktov a tak si nechce znepriateliť médiá.

Na Slovensku však dnes nejde už len o lukratívne zbrojné obchody, ale o charakter štátu: buď tu budú platiť zákony a rozhodnutia súdov a sloboda združovania aj pre ľudí s inými názormi, alebo tu budú platiť rozhodnutia mainstreamových médií o tom, kto má nárok na ľudské práva a kto nie.