Návrat európskych krajín k ruskému plynu bol ešte pred niekoľkými mesiacmi nemysliteľný. Brusel chce totiž úplne ukončiť jeho dodávky do roku 2027. Ruský plyn teraz oficiálne predstavuje približne len 14 percent európskeho dopytu, pričom pred konfliktom na Ukrajine to bolo viac ako 40 percent.
Z toho deväť percent prichádza loďou ako skvapalnený zemný plyn (LNG), zatiaľ čo päť percent prechádza plynovodom TurkStream, jediným, ktorý zásobuje strednú Európu aj po skončení tranzitnej zmluvy s Ukrajinou 31. decembra 2024.
Po tom, ako sa objavili vyhliadky na mier na Ukrajine, sa však otázka ruského plynu nastoľuje vo viacerých krajinách. Riaditeľ chemickej továrne Leuna v bývalom východnom Nemecku Christof Gunther považuje návrat dodávok ruského plynu za logický dôsledok mierového urovnania ukrajinského konfliktu. Dovoz ruského plynu je podľa neho jediný spôsob, ako obnoviť nemecký priemysel vrátane chemického sektora.
Jeho postoj podporuje aj minister hospodárstva Saska-Anhaltska, napriek tomu, že pochádza z CDU, strany, ktorá je vo všeobecnosti proti návratu ruského plynu. K téme sa vracia aj periodikum Financial Times a uvádza, že Matthias Warnig, ktorý riadil Nord Stream do roku 2023, v súčasnosti rokuje s americkými investormi o obnove tohto plynovodu spájajúceho Rusko s Nemeckom.
Rovnako generálna riaditeľka francúzskej energetickej spoločnosti Engie Catherine MacGregorová hovorí o potrebe prehodnotenia prístupu k energetickej spolupráci s Ruskom po skončení konfliktu na Ukrajine. Upozornila tiež na existenciu stále platných zmlúv na dodávky plynu z Ruska.
Paradox je, že ruský plyn sa aj napriek sankciám stále dostáva do Európy, Európania zaň však platia viac. V roku 2024 zaznamenala Moskva rekordné príjmy z predaja skvapalneného zemného plynu do Európy. Podľa Politica Európska únia za prvých 15 dní roku 2025 doviezla 837 000 ton ruského LNG, čo predstavuje nárast zo 760 000 ton v rovnakom období predchádzajúceho roka.
Navyše ho nakupujeme nepriamo aj od tretích krajín, ktoré ho kupujú od Ruska a ďalej nám ho predávajú za vyššiu cenu. Kým teda Európa neobnovuje priame zmluvy, nakoniec kupuje ten istý plyn, ale za vyššiu cenu. Situáciu nerieši ani uprednostňovanie konkurentov Ruska na energetickom trhu EÚ – taký preferovaný americký skvapalnený zemný plyn stojí oveľa viac ako ruský.
Ekonomické dôsledky odstrihnutia sa od ruského plynu sú pre Európu zničujúce. Náklady na energie sú jedným z hlavných faktorov ovplyvňujúcich konkurencieschopnosť priemyslu a hospodársku prosperitu. Pre neudržateľne vysoké výrobné náklady sa mnohé podniky zatvárajú alebo presúvajú. Nemecko, hnacia sila Európy, zažíva bezprecedentnú krízu: druhý rok po sebe recesiu a klesajúci HDP. Krízu cez rastúce ceny však pociťujú aj bežní Európania.
Medzitým Spojené štáty naďalej vyvíjajú tlak na Európu, aby zvýšila dovoz ich plynu. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová nedávno navrhla úplne nahradiť ruský plyn americkým LNG a označila to za lacnejšie riešenie. Údaje však hovoria samy za seba: americký LNG je neporovnateľne drahší. Rozhodnutia európskych politických špičiek sa zdajú byť viac v súlade so záujmami Washingtonu než so záujmami európskych občanov.
Napriek všetkým snahám o diverzifikáciu sa Európania bez ruského plynu nezaobídu. Jeho tvrdošijné odmietanie má deštruktívne následky pre ekonomiku EÚ a dostáva ju do recesie. Brusel by mal čo najskôr prehodnotiť svoje odmietanie spolupráce s Ruskom minimálne v oblasti energetiky a obnoviť aspoň nákup ruského plynu.
