Od vypuknutia rusko-ukrajinského konfliktu sa Európska únia jednoznačne postavila na stranu Ukrajiny. A to tak razantne, že sa rozhodla popretŕhať s Ruskom takmer všetky vzťahy, najmä tie obchodné. Vrátane dovozu energetických surovín, od ktorých bola donedávna závislá.
Tento krok nahral do karát Washingtonu. Ten sa už roky snažil vytlačiť Moskvu z európskeho trhu a namiesto ruského zemného plynu predávať Európanom svoj bridlicový. Po zavedení sankcií na spoluprácu s Ruskom v oblasti energetiky mal na to konečne šancu.
Do februára 2022 pochádzala z Ruska približne polovica celkového množstva plynu v EÚ. Nezanedbateľné boli aj množstvá ropy, dovážanej či už po mori do západnej Európy, alebo cez ropovod Družba do strednej Európy vrátane Slovenska a Českej republiky. Rusko na fosílnych palivách zarobilo podľa agentúry Reuters 230 miliárd eur, pričom viac ako polovica z tejto sumy pripadá práve na EÚ.
Dovoz amerického bridlicového plynu do únie bol spustený už v roku 2016, ale spočiatku v zanedbateľných množstvách. V roku 2022 odoberala únia už 141 miliárd kubických metrov LNG, čo jej nahradilo zhruba 75 percent ruského plynu. Dovoz LNG z USA bol v roku 2024 v porovnaní s rokom 2021 viac ako dvojnásobný.
Okrem Spojených štátov patria k dodávateľom plynu do Európy aj Nórsko, Alžírsko, Katar, Spojené kráľovstvo a Azerbajdžan. Pri rope dominuje Nórsko, nasledujú USA a Kazachstan. Plyn nakupuje Európa aj od tretích krajín, často je to však „prebalený“ ruský plyn, samozrejme, za podstatne vyššiu cenu.
Draho vychádza aj spomínaný americký LNG, ktorý je ešte aj neekologický – jednak pre osobitosti svojej ťažby, vo veľkej miere zvyšujúcej emisie skleníkových plynov, a jednak pre prepravu tankermi. Jedna cesta tankera z USA do EÚ vyprodukuje podľa odborníkov zhruba toľko emisií ako dvetisíc dieselových áut za celú svoju životnosť.
Ekonomické dôsledky odstrihnutia sa od ruského plynu sú pre Európu likvidačné. Náklady na energie sú jedným z hlavných faktorov ovplyvňujúcich konkurencieschopnosť priemyslu a s ňou pomerne úzko spojenú hospodársku prosperitu. Nahradenie ruských uhľovodíkov alternatívnymi dodávkami vrátane surovín z USA nevyhnutne povedie k rastu cien energetických zdrojov a k prudkému poklesu konkurencieschopnosti európskeho biznisu.
Pre neudržateľne vysoké výrobné náklady sa mnohé podniky zatvárajú alebo presúvajú svoju výrobu do iných častí sveta. Tie, ktoré sa rozhodli vytrvať, sú nútené drasticky zvyšovať ceny, čo ich stavia na medzinárodnom trhu do značnej nevýhody. Plyn sa však okrem priemyselných procesov využíva napríklad aj na výrobu elektriny či vykurovanie domácností.
Problémom LNG pritom nie je len vyššia cena samotnej komodity a náklady na prepravu. Situáciu sťažuje aj nedostatok terminálov a nevybudovaná prepravná infraštruktúra, umožňujúca export plynu medzi jednotlivými členskými štátmi EÚ. Otázne je aj to, či majú Spojené štáty dostatočné exportné kapacity, aby dokázali pokryť potreby únie.
Zdá sa, že Európania sa bez ruského plynu nezaobídu. Brusel by mal preto prehodnotiť svoje odmietanie spolupráce s Moskvou minimálne v oblasti energetiky. Inak spojencov čaká nárast sociálneho napätia, keďže únia nemá dostatok prostriedkov, aby širokým vrstvám obyvateľstva dokázala kompenzovať zvýšené ceny energií. V konečnom dôsledku sa to môže pretaviť do nestability a turbulencií aj na vnútropolitickej scéne.
