Jazyková kultúra Slovákov je podľa odborníčky na spisovný jazyk v norme. Za porovnateľnú s kultúrou nositeľov ktoréhokoľvek iného jazyka ju považuje profesorka Oľga Orgoňová z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
„Keď som pôsobila tri roky vo Francúzsku, ako cudzinka som bola v mnohých aspektoch ‘dokonalejšia’ francúzštinárka, než domáci. V tom čase vysielala francúzska televízia súťaž, ktorá sa ako internacionálny formát objavila s malým časovým posunom aj na Slovensku pod názvom Milionár.
V onej súťaži som si vo Francúzsku ako diváčka pred obrazovkou testovala svoje francúzštinárske kompetencie: ja ako cudzinka som spravidla vedela lepšie utvoriť požadované krkolomné gramatické tvary v pluskvamperfekte konjuktívu, zvládla som súslednosti časov a tvorila som správne vety, ktoré mali v súťaži hodnotu ‘miliónových otázok’, kým domáci v tom čase zlyhávali,“ prezradila v rozhovore pre TASR s tým, že si predsa zachovala pokoru pred rodenými Francúzmi a nikdy nenadobudla presvedčenie, že je „lepšia“ francúzštinárka než Francúzi.
„Hodnota vzťahu k materinskému jazyku sa nedá ‘merať’ len gramatickou správnosťou: ľudia robia v reči chyby, dokonca aj všelijaké školské poučky o svojom jazyku zabudli a vyjadrujú sa občas nesprávne. A niekto sa vôbec nevyjadruje spisovne, ako napríklad tí, čo používajú aj verejne svoje rodné nárečie.
Ale v komunikácii všetci uspokoja svoje potreby – a rodení používatelia materinského jazyka rozhodne hladšie, plynulejšie, ako cudzinci. Záhorák, Spišiak či Goral – určite si dokážu vybaviť veci v banke, na daňovom úrade či na polícii,“ konštatuje Oľga Orgoňová.
Ďalej uvádza, že spisovateľ je elitným znalcom slovenčiny a jeho texty sú pomyselnou „čerešničkou“ na slovenskej torte. „Vo všeobecnosti v normálnom živote je omnoho dôležitejšie vedieť sa vyjadriť, o čo mi ide, presvedčiť partnera, získať si podporu – hoci aj s chybičkami krásy. Pokiaľ nie sme verejne činní, nie je dôvod na obavy, že by sme brbtami v reči či hrúbkami v písme ‘sprznili’ svoj materinský jazyk. Nanajvýš urobíme hanbu sami sebe,“ hovorí odborníčka na slovenčinu.
A koľko nových slov podľa nej obohatí náš materinský jazyk ročne? „Neviem, nerátam to a nevidím ani zmysel v takejto ‘matematike’. Slovenčinu obohatí ročne toľko slov, koľko jej práve treba. Ak v istom roku príde na náš trh z cudziny viac výdobytkov modernej doby (napríklad z informatiky či telekomunikačnej sféry, ale aj z módy, kozmetiky, atď.), spravidla pribudnú s novými reáliami aj nové slová – a ich prílev teda kopíruje prílev nositeľov nových slov,“ vysvetľuje profesorka Orgoňová.
„Naše staré mamy iste nepoznali micelárne vody, dermabráziu či kryokomory, ľudia nechodili v minulosti do wellness centier, ani na teambuildingy. Slovenčina sa teda najviditeľnejšie mení na úrovni slovnej zásoby. Pritom stále prežíva v nej len to, čo ľudia považujú za potrebné,“ doplnila.
Odborníčka na slovenčinu skonštatovala, že všetko ostatné ustupuje do zabudnutia. „Archaizuje sa a napokon po zániku pomenovanej veci zostane po slove len historická spomienka. Tak dnes už máme ‘groše’ či ‘pandúrov’ len v rozprávkach, na päťročnice či zväzácke rovnošaty si pamätajú už len penzisti a predpenzisti, zato mládež si nevie predstaviť svoj život bez netu a iných hustých vychytávok novej doby,“ uvádza s tým, že slovenčina sa „nenafukuje“ ako balón len jednostranným prijímaním nového materiálu, ale sústavne sa zbavuje nepotrebného. „Výsledok je rovnovážny ‘zdravý’ pomer medzi novým a starým, cudzím a domácim,“ uzavrela.
