Prvýkrát od prijatia zákona o zániku ČSFR 25. novembra 1992, ktorým sa otvoril priestor pre vznik samostatných národných republík, sa konala spomienková slávnosť. Zorganizovala ju Matica slovenská pod záštitou predsedu Národnej rady SR Borisa Kollára.
Hoci ide o najvýznamnejší štátotvorný akt v novodobej histórii nástupníckych štátov, nevzbudzuje veľkú pozornosť ani v jednej z republík. Prečo? Lebo ho nesprevádzalo násilie? Ktovie.
Poslanci hlasujúci za zánik federácie prišli o vlastný mandát. Vedomie, že tento krok je nevyhnutný pre vznik samostatného štátu Slovákov, však bolo pre nich podstatnejšie, ako vlastný profit.
Na historickej budove Slovenskej národnej rady v Bratislave odhalili pamätnú tabuľu s menami spomenutých poslancov. Mnohí z nich sa tohto aktu nedožili. Tí ostatní boli na slávnosti prítomní a obdržali pamätné listiny. Medzi významnými hosťami nechýbali bývalý prezident SR Ivan Gašparovič a expremiér Vladimír Mečiar.
Objavil sa i Peter Weiss, bývalý predseda Strany demokratickej ľavice, ktorá sa však nepridala k poslaneckým klubom hlasujúcim za zánik federálneho štátu. Jej dvaja poslanci hlasovali za zákon napriek tomu, že klub bol proti.
Peter Weiss sa v ostatnom čase objavuje na podujatiach, kde by sme ho vôbec nečakali. Tohto roku sa zúčastnil osláv 30. výročia prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky v Starej Bystrici.
Pred tridsiatimi rokmi počas rokovania 24. schôdze SNR o zvrchovanosti Slovenska povedal: „Strana demokratickej ľavice si želá zachovanie spolužitia s Českou republikou na nových princípoch v obnovenom spoločnom štáte a na základe rokovania politických reprezentácií Českej a Slovenskej republiky, ktoré vzídu z nových volieb.“
Z nových volieb vzišla vláda Vladimíra Mečiara a už koncom roku 1993 SDĽ pod vedením Petra Weissa zorganizovala tlačovú konferenciu, na ktorej jej predstavitelia vyhlásili, že pripravujú hlasovanie za vyslovenie nedôvery vláde Mečiara, že majú dosť poslancov z HZDS, ktorí budú za to hlasovať a že nepôjdu do vlády až vtedy, “keď sa budú privatizovať salaše a koliby”.
A skutočne, v marci 1994 prišlo k hlasovaniu o vyslovení nedôvere vláde a Peter Weiss víťazoslávne vyhlásil, pán Mečiar odíďte. Novú vládu zostavili kresťanskí demokrati s “komunistickými demokratmi” a ani jednému z ich predstaviteľov neprekážal ich vzájomný ideologický antagonizmus.
Hoci treba poznamenať, že v otázke slovenskej štátnej samostatnosti rozpor medzi týmito politickými subjektmi nejestvoval. Vtedajší predseda KDH Ján Čarnogurský sa k návrhu na Deklaráciu o zvrchovanosti SR vyjadril takto: „Nech mi je dovolené povedať, že návrh považujem buď za vrchol politického primitivizmu, alebo za kriminálne hazardérstvo s osudmi občanov tejto republiky.“
Spojenectvo KDH a SDĽ vydržalo až dovtedy, kým bolo čo privatizovať. Ani jedna z týchto strán nikdy nevstúpila do koalície so štátotvornými stranami. Počas doterajšej tridsaťročnej existencie štátu vždy stáli na strane jeho odporcov.
Keď prezidentka SR Zuzana Čaputová odovzdala štátne vyznamenanie trom martýrom popraveným len preto, že sa pridali k Bielej légii, ktorej cieľom bolo zvrhnutie komunistického režimu a obnovenie slovenskej štátnosti, Weiss pobúrene vyhlásil, že “my predsa svoju identitu odvodzujeme od SNP”.
Týmto dokonca poprel preambulu Ústavy SR a zahodil vyše tisícročnú históriu Slovákov. Takže Peter Weiss sa nezúčastňuje osláv štátotvorných aktov preto, že si ich ctí. Nie, tento bývalý vysoký funkcionár komunistickej strany svojím internacionalizmom vhodne zapadá do progresívneho sveta, predĺženej ruky neomarxizmu. Zdieľajú rovnaký názor na štáty, národy, rodiny či náboženstvá.
Je zaujímavé, že RTVS si vybrala práve jeho tvár pri odvysielaní správy o výročí prijatia zákona o zániku federácie. A samozrejme, predstaviteľa KDH Františka Mikloška. Ako inak – tých, čo vlastný štát nechceli. A vlastencom nasadila psiu hlavu.
