V rovnakom čase, keď sa na neďalekom Slavíne konal pietny akt pri príležitosti 75. výročia konca 2. svetovej vojny, na Bratislavskom hrade najvyšší ústavní činitelia podpísali Deklaráciu o zahranično-politickom smerovaní SR.
Každý spolok je vo svojej hlbokej podstate o vymedzení sa voči niekomu inému: nenahovárajme si, že to tak nie je. Nemusí to byť vždy o nenávisti a vojenskom konflikte, ale v princípe to tak prakticky funguje, minimálne v symbolickej rovine.
Po tom ako 8. mája symbolicky položili vence na Slavíne, hneď na ďalší deň vyjadrili prezidentka, predseda parlamentu a premiér za účasti ministra zahraničia bezpodmienečnú poslušnosť a jednoznačnú oddanosť EÚ a NATO, protiruskej orientácii Bruselu a Washingtonu.
Prečo podpísali spomenutú deklaráciu práve 9. mája, v deň, keď Rusko a ďalšie východoeurópske krajiny oslavujú víťazstvo nad fašizmom, nad apokalyptickým zlom, ktoré prišlo zo Západu?
Zdôvodnili to tak, že v tento deň je zároveň výročie Schumanovej deklarácie, ktorú považujú za deň, keď vznikla myšlienka jednotnej Európy. Schumanova deklarácia bol prejav francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana 9. mája 1950, v ktorom navrhol vytvoriť Európske spoločenstvo uhlia a ocele, ktorého členovia by spoločne riadili produkciu týchto komodít.
Ale čo s tým má Slovenská republika? A povedzme si otvorene, samotná myšlienka politicky jednotnej, rozumej, centrálne riadenej Európy v skutočnosti pochádza prinajmenšom z antiky a priebežne bola v mnohých podobách oprašovaná mocenskými kruhmi rôznych historických období, nevynímajúc napoleónske a hitlerovské časy.
Tu sa žiada vysvetliť aj skutočnosť, prečo sa na Západe oslavuje koniec vojny 8. mája a na Východe až 9. mája. Kapitulácia Nemecka bola dohodnutá už 7. mája 1945 v Remeši, ale na žiadosť sovietskej strany, ktorá pri tom nebola adekvátne zastúpená, bola potom oficiálne zopakovaná ešte nasledujúci deň v Berlíne ako hlavnom meste, tentoraz už s prítomnosťou vysokých predstaviteľov všetkých víťazných mocností a s plnou parádou.
Aby sa o mieri mohli dozvedieť bojujúce oddiely v rôznych častiach Európy, bolo treba zastavenie paľby stanoviť na konkrétnu hodinu s dostatočným časovým predstihom. Koniec streľby bol stanovený na jedenástu hodinu stredoeurópskeho času
To však znamenalo, že v Moskve v tom čase bola už jedna hodina po polnoci, teda 9. mája, a napríklad na Čukotke sa už schyľovalo k obedu. Dá sa teda povedať, že Západ oslavuje koniec vojny 8. mája a Východ až 9. mája.
Ak sa z tohto pohľadu pozrieme na načasovanie deklarácie, ktorú naši ústavní činitelia prijali, ako oslavy totálneho politického víťazstva, keď konečne bezo zvyšku uchopili politickú moc v tejto krajine proamerické sily, je ťažké nájsť iné dôveryhodné vysvetlenie, než že je to zámerná provokácia a urážka Ruska.
Načo je to dobré? Komu a na čo môžu slúžiť takéto pokusy roztočiť špirálu nenávisti, pohoršiť prorusky cítiacich ľudí, ktorí na Slovensku tvoria desiatky percent voličov? Iste, dá sa pochopiť, že takéto gestá sú nevyhnutnou súčasťou prejavu lojality voči zahraničnému pánovi.
Napokon, vzdanie úcty panovníkovi a okatý prejav neúcty k panovníkovmu nepriateľovi, to bola vždy základná povinnosť regionálnych kniežat. Dialo sa to v minulosti a deje sa to aj teraz, pričom niekde to môže nadobúdať aj oveľa bizarnejšie podoby – napríklad nechutné protiruské provokácie, ktoré sa dejú v Česku.
Tlačový brífing po podpise Deklarácie o zahranično-politickom smerovaní SR:
