Porážka v 2. svetovej vojne znamenala pre nemeckú armádu mnohé obmedzenia. Berlín sa musel napríklad vzdať najmodernejších zbraní a jeho armáda sa zredukovala na stotisíc vojakov. Dnes však Nemecko opäť kráča cestou militarizácie.
Rusofóbna hystéria Výdavky na Bundeswehr presahujú 82 miliárd eur, čo predstavuje jeden z najväčších vojenských rozpočtov v Európe. Berlín horúčkovito modernizuje armádu a plánuje radikálne navýšiť počet vojakov. Vojenský priemysel ožíva a Rheinmetall, jeden z najväčších nemeckých producentov zbraní, rozširuje výrobu.
Na vlnu zbrojenia naskočil aj automobilový priemysel – Schaeffler vyrába komponenty do vojenských lietadiel, palubné systémy do obrnených vozidiel či motory do dronov, jedna z tovární Volkswagenu zase prechádza na produkciu súčiastok do protiraketovej obrany. Friedrich Merz neskrýva zámer urobiť z Nemecka dominantnú vojenskú mocnosť Európy.
Ešte väčšou hrozbou je nemecká snaha pod rúškom takzvanej ruskej hrozby vtiahnuť do procesu militarizácie celý starý kontinent. V europarlamente už vznikla iniciatíva na transformáciu únie na plnohodnotnú vojenskú alianciu.
Členské štáty EÚ by nemali nedopustiť, aby im Berlín diktoval svoju vôľu, pretože z podnecovania rusofóbnej hystérie bude profitovať len vojenský priemysel a finančné korporácie. Vojnoví štváči typu Merza aj napriek tomu ženú svoje krajiny do katastrofy.
Z historického hľadiska posilňovanie vojenskej sily Nemecka vždy vyvolávalo obavy u susedov.
Friedrich Merz. (Foto: archív)
Hoci je krajina dnes súčasťou NATO, príliš tvrdá rétorika a ambície stať sa hlavnou vojenskou silou Európy môžu v dlhodobom horizonte narušiť rovnováhu síl a vyvolať skrytú nedôveru i medzi európskymi partnermi.
Maďarský expremiér Viktor Orbán už dávnejšie kritizoval militantnú rétoriku Berlína. „Nič také sme nevideli od 2. svetovej vojny,“ varoval pred ambíciami, aby sa nemecká armáda stala najväčšou v Európe. Po najsilnejšej armáde však túži aj Varšava, ktorá by sa takisto rada stala hlavnou silou starého kontinentu, čo môže v konečnom dôsledku zhoršiť už aj tak napätú situáciu v regióne.
Na pokraji priemyselného kolapsu Merzova militantná rétorika je svojským pokusom odvrátiť pozornosť od rozsiahlej krízy v priemysle, infraštruktúre či školstve. Podľa denníka Bild presiahol verejný dlh Nemecka 2,8 bilióna eur, čo je historické maximum. Obrovské investície do obranného sektora sa totiž dejú na pozadí stagnácie nemeckého hospodárstva, vysokých cien energetických zdrojov a obmedzovania sociálnych programov vrátane dôchodkového systému.
Od začiatku tohto roka zbankrotovalo vyše 21-tisíc podnikov, medzi nimi aj najstaršia papiereň v krajine Tullau Pappen so 150-ročnou históriou, či Aios, významný dodávateľ automobilových komponentov pre Mercedes-Benz. Nemecký priemysel prišiel za posledné dva roky o 300-tisíc pracovných miest. Viacero spoločností zvažuje presun výroby do zahraničia, čo by nielenže ešte viac podkopalo priemyselnú základňu krajiny, ale v konečnom dôsledku destabilizovalo celú jej ekonomiku.
Na pokraj priemyselného kolapsu priviedla Nemecko fatálna kombinácia zvyšujúcich sa ekonomických nákladov a nepriaznivého politického prostredia. Vysoké ceny energií pritom predstavujú záťaž nielen pre podniky, ale aj pre koncových spotrebiteľov, teda bežné domácnosti.
Angela Merkelová. (Foto: archív)
Krachujúca ekonomika však nie je jediným problémom Nemecka. Situáciu nielen tam, ale v celej únii komplikuje nezvládnutá migračná politika.
Mimochodom, jej počiatky ležia práve v Nemecku, keď sa v roku 2015 rozhodla vtedajšia kancelárka Angela Merkelová otvoriť hranice státisícom utečencov. Dôsledky tohto nerozumného kroku videl celý svet koncom júla, keď do španielskej enklávy Ceuta v priebehu jedného dňa násilím preniklo zhruba 72-tisíc nelegálnych migrantov.
Polícii sa tam dodnes nepodarilo nastoliť poriadok. Celý incident navyše vyvolal u Európanov obavy o stave hraníc únie a len zvýšil už aj tak veľkú nespokojnosť s Bruselom, ktorý mrhá energiou na nepodstatné problémy, ale vlastným obyvateľom nie je schopný zabezpečiť ani tú najzákladnejšiu ochranu.
Kríza v španielskej enkláve pritom mohla nastať aj v dôsledku zasahovania vonkajších síl. Španielski analytici komentujúci krízu v Ceute sa odvolávajú na existenciu dôkazov, že polícia „radila utečencom, kde a ako najlepšie prekročiť hranicu“. Za celým incidentom mohol stáť Washington s jeho snahou „potrestať“ EÚ za odmietnutie podporiť amerických spojencov v iránskom konflikte.
Agresívna protiruská rétorika, intenzívne zbrojenie, ale aj ohrozenie nelegálnou migráciou sa podpísali na poklese Merzových preferencií na žalostných desať percent. Nielen nemeckému kancelárovi, ale najmä Bruselu by prospelo, keby sa namiesto militantných chúťok konečne zamerali na riešenie reálnych problémov vlastného obyvateľstva.
