Prvého januára 2009, počas funkčného obdobia prvého vládneho kabinetu Roberta Fica, začala na území Slovenskej republiky na základe rozhodnutia druhej vlády Mikuláša Dzurindu platiť nová mena – euro. Vstupom do eurozóny zároveň zaniklo platidlo samostatnej Slovenskej republiky – slovenská koruna. Platila iba 15 rokov.
Podľa niekdajšieho viceguvernéra Národnej banky Slovenska (NBS) Mariána Tkáča, povereného jej vedením, obdobie prípravy našej národnej meny bolo veľmi hektické. Po voľbách v roku 1992, ktoré potvrdili politický vývoj smerujúci k rozdeleniu pragocentristického Česko-Slovenska, sa Vladimír Mečiar a Václav Klaus dohodli na rozdelení štátu.
Po rozhodnutí o zániku spoločného štátu federálny parlament následne odhlasoval vznik dvoch samostatných štátov. Na Slovensku sa okrem iného chystal zákon o jednej z najdôležitejších inštitúcií nového štátu – Národnej banke Slovenska.
Súčasťou rokovaní o podobe zákona bola aj živá diskusia o zavedení národného platidla. Marián Tkáč si spomína na chvíle, keď sa koncom septembra 1992 vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach rozhodovalo o názve meny.
“Rokovania o návrhu zákona, ktorý na báze nemeckého zákona pripravila skupina okolo Vladislava Bachára a Jozefa Kollára, viedol Vladimír Mečiar. Prítomní boli Michal Kováč, Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch, Sergej Kozlík, Július Tóth, Vladimír Masár, Jozef Kollár, Vladislav Bachár a ja.
V nedeľu 27. septembra 1992, presne o tretej hodine popoludní, objednal Mečiar pre všetkých prítomných koňak a pripili sme si na meno našej novej meny, na slovenskú korunu.
Práve sa totiž skončilo hlasovanie o jej názve. Ja som navrhoval názov slovenský dukát, keďže ma však nikto nepodporil, svoj návrh som stiahol aj s vedomím, že pre uvažovanú menovú úniu s ČR, o ktorej sa myslelo, že potrvá dlhší čas, je výhodnejšie, ak budú mať slovenská i česká mena ‘korunový’ základ,” napísal vo svojich spomienkach Tkáč.
Napriek tomu, že názov slovenský dukát, ktorý by bol aj z hľadiska historických súvislostí atraktívnejší, neprešiel, Marián Tkáč je všeobecne považovaný za “otca” slovenskej národnej meny.
V tom období mal totiž ako viceguvernér NBS zásadný vplyv nielen na postupné editovanie slovenskej koruny (najprv bola v obehu iba v podobe starých okolkovaných československých peňazí), ale aj na ideový obsah a vzhľad nových mincí a bankoviek, ktoré mali reflektovať slovenskú politickú a kultúrnu históriu a jej najdôležitejšie osobnosti.
Od 4. do 7. februára 1993 si Slováci vymenili štyri miliardy korún, pričom na vkladoch bol prírastok 21 miliárd, čo bol dôkaz dôvery ľudí v novú slovenskú menu. Až do 15. augusta obiehali iba spomenuté okolkované československé peniaze, v ten deň vstúpila do obehu prvá slovenská bankovka, päťdesiatkorunáčka s podobizňou sv. Cyrila a Metoda.
Tomuto momentu však predchádzal zložitý proces návrhov a výberu motívov zobrazených na slovenských platidlách. NBS pod Tkáčovým vedením oslovila na realizáciu grafickej podoby peňazí výtvarníka Jozefa Bubáka.
Zo slovenských osobností, ktoré mali byť na bankovkách, NBS vybrala sv. Cyrila a Metoda, knieža Pribinu, Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika a Andreja Hlinku. Na asi najznámejšiu bankovku z tejto éry, stokorunáčku, sa dostala podobizeň madony zo slávneho oltára Majstra Pavla z Levoče.
Na rube bankoviek boli na základe historických súvislostí vyobrazené slovenské mestá Bratislava, Nitra, Levoča, Ružomberok, Trnava a Štefánikova mohyla na Bradle. Platidlom s najvyššou hodnotou bola päťtisíckorunáčka so Štefánikovou podobizňou.
Do konca roka 1993 sa dostalo do obehu päť slovenských bankoviek, ako aj všetky mince vrátane halierových. Prijal sa verdikt, že kým bankovky majú zobrazovať časť spísaných slovenských dejín, minciam pripadne úloha vyjadriť “archeologické” dejiny Slovenska.
Preto bol na desaťkorunáčke, ktorú ako všetky ďalšie mince vyrazila mincovňa v Kremnici, krížik z 10. storočia so zrkadlovo opačným ISCHS, nájdený vo Veľkej Mači. Na päťkorunáčke bol biatek, prvá minca razená na našom území.
Na dvojkorunáčke bola zobrazená 25-tisíc rokov stará Venuša z Nitrianskeho Hrádku. Na slovenskej minci v hodnote jednej koruny sa ocitla žena s dieťaťom v náručí, ako symbol rodu a národa. Išlo o sošku Panny Márie, pochádzajúcu z Kremnice.
Na desaťhalierniku bola vyrazená zvonica zo Zemplína, na dvadsaťhalierniku národný vrch Kriváň. Obe tieto mince neskôr stiahla NBS z obehu: náklady na razbu totiž prevyšovali ich nominálnu hodnotu.
Na päťdesiathaliernik vybrala NBS staroslávny Devín. Odborníci i laici sa zhodujú, že slovenské mince a bankovky z rokov 1993 – 2008 patrili k najestetickejším a najzaujímavejším platidlám na svete. Boli jednou z vecí, za ktoré sa rozhodne nemusíme hanbiť.
Fakt, že slovenskú korunu vytlačilo euro, veľká časť Slovákov prijala s nevôľou. K novej mene si väčšina našich občanov nenašla taký vzťah, aký mala k národnému platidlu a cítia za korunou nostalgiu.
Nielen preto, že mince a bankovky s národnou tematikou mali moderný a príťažlivý vzhľad, ale aj preto, že za bývalej meny bolo u nás výrazne lacnejšie. S eurom prišlo aj postupné zdražovanie tovarov a služieb, na ktoré odporcovia zavedenia euromeny vopred upozorňovali.
Slovensko je jedinou krajinou Vyšehradskej štvorky, ktorá zaviedla euro – Česko, Poľsko a Maďarsko si aj po vstupe do EÚ ponechali svoje národné meny a euro zaviesť ani neplánujú. Po otrasoch, ktoré v posledných rokoch euromena zažila, sa často hovorilo o jej možnom zániku.
Preto viacerí odborníci považujú skartáciu slovenských bankoviek, ktorá sa uskutočnila po roku 2009, za nerozumný krok. Napríklad Nemecko, ktoré patrilo medzi najväčších prívržencov zavedenia eura, si pre každý prípad marky uložilo v depozite svojej národnej banky.
