Dva dni po tom, ako v Prahe 28. októbra 1918 Národný výbor československý prijal zákon o vytvorení Česko-Slovenskej republiky (ČSR), v Turčianskom Svätom Martine sa konalo zhromaždenie, na ktorom sa Slováci deklaráciou prihlásili k spoločnému štátnemu zväzku s Čechmi.
Od prijatia Deklarácie slovenského národa, známej aj ako Martinská deklarácia, uplynulo 105 rokov. Udalosť sa na Slovensku od roku 1993 pripomína ako pamätný deň – Výročie Deklarácie slovenského národa. V roku 2018 pri príležitosti 100. výročia prijatia deklarácie sa jednorazovo slávil 30. október ako štátny sviatok.
V Turčianskom Sv. Martine sa 30. októbra 1918 stretlo v budove Tatrabanky viac ako 200 zástupcov politického a spoločenského života na Slovensku. Účastníci prijali návrh deklarácie, ktorú vypracoval evanjelický kňaz, politik a náboženský spisovateľ Samuel Zoch.
Na návrh Matúša Dulu dotvorili aj Slovenskú národnú radu (SNR), do ktorej zvolili 25 členov na čele s dvanásťčlenným výkonným výborom. V mene SNR napokon prijali aj Deklaráciu slovenského národa.
Deklarácia odmietla právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa a SNR sa určila za jediného oprávneného zástupcu konať v mene slovenského národa, pre ktorý žiadala právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti, ako aj uzatvorenie okamžitého mieru.
Obsah Martinskej deklarácie vyjadroval aj myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Oficiálne sa v nej totiž zrušil zväzok Slovenska s Uhorskom a potvrdil sa nový zväzok s českým národom. Deklarácia sa tak stala jedným zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a prispela k jeho konštituovaniu.
Účastníci martinského zhromaždenia však nemali informácie o tom, čo sa udialo v Prahe 28. októbra. O vyhlásení vzniku ČSR informoval výkonný výbor SNR vo večerných hodinách Milan Hodža prichádzajúci z Budapešti. Informoval ich aj o tom, že Rakúsko-Uhorsko bezpodmienečne kapitulovalo.
Na základe aktuálnych informácií sa upravilo znenie deklarácie. Vypustila sa požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov na mierovej konferencii, keďže zahraničnopolitické zastupovanie obidvoch národov pripadlo Česko-Slovenskej republike.
Text sa doplnil aj o fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši (Gyula Andrassy) uznal požiadavky prezidenta Spojených štátov amerických Thomasa Woodrowa Wilsona z 18. októbra 1918.
