Medzinárodný súdny dvor (MSD) v holandskom Haagu pred dvadsiatimi rokmi rokmi rozhodol v súdnom spore medzi Maďarskom a Slovenskou republikou (SR) o Sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN).
Maďarsko a bývalé Československo uzavreli v roku 1977 zmluvu o výstavbe SVDGN s cieľom vyrábať elektrickú energiu, bojovať proti záplavám a zlepšiť navigáciu na Dunaji. Maďarsko však v máji až novembri 1989 jednostranne a bez toho, aby to oznámilo, skončilo práce na stavbe svojej časti, čím donútilo Česko-Slovensko od novembra 1991 realizovať len časť diela pri Bratislave v pozmenenej podobe.
Maďarsko jednostranne zrušilo realizáciu projektu a neskôr od zmluvy odstúpilo s odôvodnením, že ide o projekt s vážnym rizikom pre životné prostredie v Maďarsku a pre zásobovanie Budapešti vodou.
Slovensko pristúpilo výlučne na svojom území k uvedeniu do prevádzky projektu – variantu C. Dvadsiateho štvrtého októbra 1992 o 9:55 h sa začalo uvádzanie stupňa Gabčíkovo do prevádzky prehradzovaním prirodzeného koryta Dunaja v kontexte variantu C.
Medzinárodný súdny dvor (MSD) v holandskom Haagu vyniesol v septembri 1997 rozsudok v spore medzi Maďarskom a Slovenskou republikou (SR) o výstavbe a využívaní SVDGN. Potvrdil platnosť zmluvy z roku 1977, nástupníctvo Slovenskej republiky po ČSFR a vyhlásil vybudovanie náhradného riešenia (stupňa Čunovo) za oprávnené.
Súd rozhodol, že obe strany v záujme zosúladenia ekonomického rozvoja s ochranou životného prostredia by mali spolu opätovne preskúmať účinky využívania elektrárne Gabčíkovo na životné prostredie.
Osobitne mali nájsť uspokojivé riešenie, pokiaľ sa týka objemu vody vstupujúceho do starého koryta Dunaja a do ramien situovaných na oboch brehoch rieky. Súd rozhodol, že oba štáty porušili právne záväzky a vyzval ich, aby realizovali záväznú zmluvu, berúc do úvahy zmeny, ku ktorým prišlo od roku 1989.
TASR priniesla skrátenú verziu rozsudku MSD z Haagu vo veci sporu medzi Maďarskom a SR o výstavbe a využívaní SVDGN. Vo svojom rozsudku súd rozhodol, že:
1) Maďarsko nebolo oprávnené v roku 1989 prerušiť a neskôr odstúpiť od časti prác, ktoré malo vykonať v rámci projektu o vodnom diele a ktoré boli určené zmluvou podpísanou v roku 1977 medzi Maďarskom a Československom a prostriedkami s ňou súvisiacimi.
2) Československo bolo oprávnené pristúpiť v novembri 1991 k prípravným prácam s cieľom realizácie dočasného riešenia (variantu C), ale nebolo v práve ho jednostranne uviesť do prevádzky v októbri 1992.
3) Notifikácia Maďarskom z mája 1992 o skončení zmluvy z roku 1977 a prostriedkov s ňou súvisiacich nemala právny účinok na ich ukončenie (sú v platnosti a upravujú vzťahy medzi oboma stranami).
4) Slovensko ako nástupnícky štát Československa sa stalo jednou zo zmluvných strán z roku 1977. Pokiaľ sa týkalo správania sa oboch strán do budúcnosti, súd rozhodol takto:
a) Maďarsko a Slovensko musia v dobrej vôli a berúc do úvahy existujúcu situáciu rokovať a musia prijať všetky nevyhnutné opatrenia s cieľom zabezpečiť realizáciu cieľov zmluvy z roku 1977.
b) Iba ak sa obe strany nedohodnú inak, musí byť vytvorený spoločný operačný režim pre vodné dielo na slovenskom území v súlade so zmluvou z roku 1977.
c) Každá strana musí odškodniť druhú za škody, ktoré jej svojím správaním sa spôsobila.
d) Vysporiadanie týkajúce sa výstavby a fungovania SVDGN musí byť zrealizované v súlade s dispozíciami zmluvy z roku 1977 a s prostriedkami s ňou súvisiacimi. Súd rozhodol, že normy environmentálneho práva, ktoré sa objavili, sa týkajú výkonu zmluvy a že obe strany môžu na základe spoločnej dohody ich zobrať do úvahy pri aplikovaní viacerých článkov zmluvy.
Súd rozhodol, že obe strany v záujme zosúladenia ekonomického rozvoja s ochranou životného prostredia by mali spolu opätovne preskúmať účinky využívania elektrárne Gabčíkovo na životné prostredie. Osobitne musia nájsť uspokojivé riešenie, pokiaľ sa týka objemu vody, vstupujúceho do starého koryta Dunaja a do ramien situovaných na oboch brehoch rieky.
